Rok 2007

O sneme združenia, v Breznici Železnej konanom hneď na začiatku roka nového.

Rok 2007 začali sme snemom združenia, ktorý konal sa v sídle cteného vojvodu Bacila v Breznici Železnej dňa 6.1.2007. Veru v hojnej účasti stretli sme sa tam, dosiaľ nevídanej, aj hostí uvítali sme, i keď pár sa ich aj ospravedlnilo, že nepríde.

Usadili sme sa vo vykúrenej izbe, pohostili sa dobrotami a začali skladať si účty, čo všetko sme v roku predchádzajúcom vykonali. Veru dosť toho bolo, ale ruku na srdce – mohlo sa aj viac spraviť, keby nám bola prešla žiadosť o grant. No napriek tomu a aj skutočnosti, že rozbili nám strechu na bráne, rok minulý dá sa hodnotiť ako úspešný.

Ctený vojvoda náš vyúčtovanie financií predložil, jak hospodárilo sa so zlatkami, i sedeli mu do poslednej, jak vzorne sa o ne staral, zbytočne ich nemíňal, ba majetok združenia zveľadil. Potom začali sme plány kuť do roku tohto, a veru nakuli sme ich hodne. Hádam zvládneme to bremeno práce, čo vzali sme si na plecia. Aj od úradu pamiatkového požehnanie máme, tak len vydržať a pracovať nám treba.

Potom ešte množstvo fotiek a filmov pozrelo sa vďaka mašinám moderným, čo na stenu premietajú, z hradu, prác, života i zaujímavostí okolia. Potom ešte aj z rekonštrukciou svojho domu pochválil sa vojvoda – čo rukami svojimi s pomocou priateľov a spanilej vojvodkyne na ňom vylepšili. Nakoniec však čas rozchodu sa priblížil, tak ešte pár vecí prejednalo sa v diskusii pútavej, aby nakoniec všetci sa zas rozpŕchli do sveta šíreho.

Výprava do podzemia krajiny našej, ako aj inými zaujímavosťami smerujúca.

Po neúspešnej výprave z roku minulého, kedy časť zrušila sa pre poruchu na tátošovi kolesovom sme po dohode a s využitím prívetivej zimy dohodli ďalší termín na 22.-25.2.2007. Naši priatelia z Prahy zo skupiny CMA prišli o jednej v noci po ceste dlhej k ctenému nášmu vojvodovi Bacilovi, do jeho sídla vo Vígľaši. Po zvítaní a pohostení i prípitku, krátko rozprávali sme sa, no potom únava zmohla všetkých a do postelí nás vyhnala.

Vo štvrtok teda neskoro sa vstávalo (až na pani vojvodkyňu, keďže do práce ísť musela). Po neskorých raňajkách a plánoch prebratých do koča nasadli sme a na cestu vyrazili. Po pár minútach jazdy najprv zaujímavý most cez riečku Slatinu vojvoda im ukázal, a to pri stanici Pstruša, kde starý železničný vagón ako mostík už roky dlhé slúži. Keď všetko dôkladne obzreli sme si, kroky naše okolo Poľany viedli, cez Hriňovú a Sihlu do Balogu Čierneho, presnejšie na Svätý Ján, kde most starý do doliny Kamenistej pre lesnú železničku stavaný bol. Veru cesta k nemu rozbitá bola veľmi a aj on samotný tiež strašne schátral – jak pamätal som si zdôb svojej mladosti, keď pri oprave železničky pomáhal som. Aj počasie atmosféru zániku podčiarklo, bo jemným dažďom nás skropilo.

Potom presunuli sme sa do Osrblia a na Tri vody smerovali, by starú muničku obzreli sme si, no ceduľa zákazová do cesty postavila sa nám a na pešo ďaleko to bolo. Tak zavrátili sme kone na cestu inú, že zo strany opačnej k nej sa dostaneme, tak do Ľubietovej presunuli sme sa a na Chatu pod Hrbom sa vybrali. Do hôr vysokých štverali sme sa po ceste úzkej, ale aj tu ceduľa zastavila nás kúsok pred cieľom. Pešo zas do tmy nedošli by sme, tak aspoň banské dielo na Kolbe obzreli sme, slniečko pofotili a pobrali sa zase ďalej. Cez Šálkovú (kde z kopca výhľadom kochali sme sa) a Poniky do Hrochote, kde strašne zelený dom tam stojí, potom do srdca Poľany na Kyslinky pozrieť sme sa išli. Tam tiež jedna železnička viedla, no už z nej nič nezostalo, bol tam len jeden veľmi veľký balvan, čo zabudol dakto pri ceste v močarine. Už zotmelo sa nám, tak o skratke cez les uvažovali sme, čo do Očovej doviedla by nás, ale nepoznal ju nik z nás, tak radšej dookola cez Hrochoť, Zolnú a Slatinu Zvolenskú domov vrátili sme sa. Cestou ešte poživeň sa nakúpila, by hody spravili sme si. To už teplá večera čakala nás na stole, by udržali sme sa pri premietaní a pozeraní fotiek do neskorých nočných hodín.

V piatok ráno veru ťažko vstávalo sa, no nakoniec hlad dosiahol svoje. Po raňajkách zas do kočiara nasadli sme, tento raz aj Majka s nami išla a putovanie po tuneloch železničných zahájili sme. Najprv do Píly zamierili sme, k tunelu vyšli a pekne si ho pofotili. Riadne prefúklo nás tam, taký prievan tam bol. Zvláštny pocit to veru bol, prechádzať sa tam. Potom zas o kúsok ďalej do Oždian zašli sme, kde najprv síce skoro na cintorín vbehli sme omylom, no nakoniec tunel našli sme. To koľaje doviedli nás tam, i keď neskutočne zarastené. Tak opatrne vošli sme, fotili a prezerali si ho a na vlak čakali, či dáky nepríde. Nemohol však, bo na konci druhom už koľaje dakto rozkrádať sa pustil. Tak potichu vrátili sme sa nazad, by nepovedali to na nás. Zase o kúsok ďalej presunuli sme sa – Muránsku Zdychavu pozreli s koňom pri obchode zaparkovanom, v Revúcej večeru spapali a po zotmení ku tunelu Slavošovskému sa dostali. Tam čln a svetlá prenosili sme si a cez blato s vodou dnu sa snažili dostať. Laco a Mariánom kus sa preplavili, no do blata tak sa lepili a blato do nedohľadna pokračovalo, že nazad sa vrátili a tak nemohli sme celý tunel prejsť. Aj tak pekné zábery podarili sa z plavby tej po rieke podzemnej, kde viac blata ako vody bolo. Nakoniec vzduch z člna vypustili sme, umyli sa a na cestu spiatočnú sa pobrali – domov hlboko po pólnoci sme došli, fotky pozreli a plány kuli na deň ďalší.

V sobotu ráno D´ady s Martinom z postelí nás vytiahli, tak raňajkovať za trest s nami museli, potom do Krupiny sme vyrazili, kde už Zolo pre zmenu čakal. Podľa podkladov presunuli sme sa o kus vedľa, na kopec a hľadali to miesto – nenašli sme ho hneď, ale až na tretí pokus. Objavili sme tak v starom lome paintballové ihrisko, kde nás našťastie nik nestrelil. Hneď vedľa, skryté v kroví a odpadkoch ležali tie Turecké studne, čo hľadali sme. Zaujímavé miesto by to bolo, keby tak zanedbané nebolo. Tak sme sa radšej presunuli do Dolných Mladoníc, kde Lukáša vyzdvihli sme, s ním jeden tajomný objekt skonzultovali, no pre času nedostatok sme vyrazili do Hontianskych Tesárov, by Dúpänce pozreli sme si. Pri štveraní sa do „osemdierky“ pár ľudí dobre popadalo na klzkom lístí, našťastie nikomu nič nestalo sa, tak do rokliny presunúť sme sa mohli. Keď sme si tú krásu celú obzreli, do Lišova cez Dudince sme sa pobrali – tak v Kazačoku kávu si dali v teple, a na zotmenia čakali. Potom už len trochu cesty a stáli sme pred obydlím skalným. Hneď do dokumentácie pustili sme sa, pofotili si to zo strán všetkých. Tajomná atmosféra len tak vyžarovala zo stien v skale sekaných. Dlhé hodiny strávili sme tam, kým chlad i prázdne bruchá nevyhnali nás. Tak na hostinu k Roganským zašli sme, kde pekne postarali sa o nás. Nakoniec na Vígľaš vrátili sme sa, by do skorého rána fotky z podzemí obdivovali.

Nedeľa ešte horšia na vstávanie bola – D´ady domov ísť musel, my ešte chvíľu pospali sme. Potom po raňajkách ešte hrad Vígľaš pozrieť sme boli a aj parný vlak pod ním, by nakoniec rozlúčiť sme sa museli a každý domov pobral sa cestou svojou. Veru zaujímavá akcia to bola a iste nie posledná, nápadov veľa sa nazbieralo, čo obzrieť by sa dalo.

Jarná brigáda spolu s Hadím údolím robená, kedy podlahu sme zakrývali a hrad kosili.

Jar veru konečne do našich končín už prišla, slnkom nás zaliala a tak zas pod hradom všetci stretávame sa, by sme ruky k dielu priložili. Stalo sa tak posledný marcový víkend – 30.3. – 1.4.2007 . Ctený vojvoda Bacil do povozu svojho najprv pani svoju naložil, potom ešte vo Zvolene dvorného archeológa Martina a Dančiho s Dušanom tam natlačil. Takto obťažkaní spolu pod hrad dorazili, kde už Ugo s Mafiou a kamarátmi boli, oheň sa urobiť snažili. Tak sa zvítali vrúcne, dreva i vody nazvláčali, potom matrace vyprášili, keď už sa noc veľká blíži. Potom už len v zábave družnej na kamarátov čakali, čo pri ohni do rána zbierali sa. Nazbieralo sa ich vcelku veru dosť. Škoda len, že Fínka a Španiel, čo s Luciou mali prísť, si to rozmysleli a neprišli. Vcelku zábava to mohla byť.

Noc bola inak pokojná, len dáky hraboš máloplachý tam pobehoval a šušťal, no zato zima bola slušná, až tých pár odvážlivcov, čo vonku spalo biely srieň obalil. No keď ráno slnko vyšlo, hneď sa oteplilo. Po raňajkách na hrad pobrali sme sa všetci, by dačo popracovali sme a hádam aj urobili. Rozdelili sme sa do skupín, a každý za svojim sa rozišli. Niekto kosil a sekal a rúbal krovie husté na strane západnej, od sýpky po baštu okrúhlu, iní zas zeminu kopali a preosievali, by druhí ju na bránu lanom vyťahovali, kde ďalší ju zas po starej tehlovej dlážke rozhadzovali, by ju tak ochránili pred zničením. Časom, keď zlaťáky na to budú, ju drevenou podlahou prekryjeme, nech dobre sa nám tam spí.

Takto svorne pracovali sme, slnkom teplým zaliati, vetríkom voňavým ovievaní až kým hlad nás neoslovil, okolo idúcky. Keď všetko porobili sme, i najedli sa, náradie zbalili a odfotili sa, ešte zlaňovať vysokú stenu bastiónu pár odvážlivcov sa pustilo, lebo Dušan z Bratislavy veci horolezecké doniesol. Prežili to všetci v zdraví, tak dolu do doliny sme zbehli, k ohňu, by v zábave a hojnosti do hodín neskorých zabávali sa. Jedni sa na nočnú prechádzku pustili k pustovni, kde pri brodení Litavy Šerpa riadne vykúpal sa a potom v prádle spodnom pri ohni sa sušil. Dušan zas behom na Hrušov a späť sa vybral, bo behá on veru rád. Našťastie nepoblúdil v tme tej, bo aj mesiac pozrel sa, kto to ešte toľko sily má, že si tu pobehuje. Nakoniec pri speve a gitarách pobudli sme dlho do noci.

V nedeľu ráno slniečko zas budilo nás, tak poupratovali sme, poriadili a ešte aj okolie trochu pozreli – bo fotiť vybrali sme sa na svah východný, z kade už dávno záber sme nerobili. Pár pekných podarilo sa nám urobiť, Maťo dokonca aj na strom sa vydriapal, i ked výšky on veru nemusí. Nakoniec však vrátili sme sa k ostatným, rozlúčili sa a pobrali sa každý svojou cestou.

Veľká noc na hrade, kedy okolie skúmali sme a kosti našli.

Veľká noc je čas, kedy na hrad chodíme si hlavne oddýchnuť. Tak tomu bolo i tento rok, no pôvodne viac duší tam malo byť. Lenže postupne ľudia posielali holuby poštovné, že chorí sú a neprídu. Zostali nakoniec len dvaja, čo prišli. Tak s nimi vo Zvolene v piatok vojvoda Bacil stretol sa a na koči ich zviezol až pod hrad. Tam zložili sa a na hrad vybehli, by si ho obzreli. Tine, dievčine milej, ešte aj sestra prišla sa kuknúť, bo práve v Dudinciach bola, tak si odskočila. Tak pobudla s ňou chvíľu. Keďže priatelia, plazov ochrancovia mali až večer prísť, tak ešte na pustovňu a na skalu nad ňou zbehli sa kuknúť, že čo je tam nové. Potom už len pri sviečkach večerali a čakali. Nakoniec však správa prišla, že už na hrade ráno boli a už nazad v Plášťovciach sú, tak sa spať všetci pobrali. Moris s Tinkou hore na hrad, Bacil zas povale verný zostal a celú noc myši tam plašil. Potvorám maškrtným Kaveniek sa zachcelo.

Ráno krásne bolo, tak po raňajkách Bacil hore na hrad vybehol, že pofotí si niečo. Tých dvoch ešte spať našiel, tak nechal ich a obehol si hrad sám. Pár pekných záberov nafotil, dokonca aj čeľusť spodnú, z človeka pozostavšiu našiel. Potom už však spáčov z pelechu vyhnal a po obede na výpravu k mlynu drieňovskému pobrali sa. Cesta dolinou upravená bola, všade drevo tam ťažia. Mlyn opustený chátra stále viac, lom pri ňom úplne už vyschol. Keď poobzerali si to všetko na cestu spiatočnú sa pobrali, cez svah západný ešte prebehli, by pohľady na hrad nafotili. Potom už len rozlúčili sa, bo vojvoda náš domov šiel, aby chorú Majku opatrovať mohol. Tak skončila sa akcia, ktorá viac možností ponúkala, no nakoniec takto prebehla…

Brigáda májová, na zakrytie podlahy a kosenie zameraná.

Po májových dažďoch zeleň nám zbujnela a veru chodníky prekosiť už bolo treba, tak zase jedna brigáda zorganizovala sa v polovici mája. Ako vždy v piatok vyrážalo sa zo Zvolena, kde do koča svojho ctený Bacil okrem Majky, žienky svojej, aj Haluza naložil a spolu ešte na haciendu vojvodovu v Breznici zašli, aby paradajky zasadili. Stade potom hupkom na Čabraď sa pobrali. Cestou ešte milú Beátu z Levíc vo Vrbovskej krčme vyzdvihli a pod hrad dopravili. Tam riadne všetko zazelenelo sa a tak po založení ohňa, by na čom večera sa uvariť dala, sa Bacil kosy chytil a okolo ohniska riadne pokosil. To už sa aj ctený Zolo na povoze novom dovalil. Tak zišli sa tu v zostave skromnejšej, ale o to viac odhodlanej. Večer čarovný bol, mesiacom podfarbený, plný tajomstiev, o ktorých dumať by sa dalo do rána, keby únava človeka do pelechu nehnala. Nadránom o tretej dáko, Andrej na motorke sa dotlačil, bo pokazila sa mu cestou spojka a tak chudák, verný zásade poruchovej zostal.

Tak nadišla nám sobota, by prácou posvätená bola. Po raňajkách výdatných každý na plecia dačo vzal a na hrad sa vybral. Tie veci najťažšie Zolo hore vozom vyviezol, zároveň svojho tátoša odskúšal. Tak potom každý svojej práce sa chopil- jedni preosievali sutinu, iní ju ťahali na bráne a Haluz ju rozsýpal po podlahe, aby tehlovú dlážku zakryli sme úplne. Bacil náš zas chodník prekosil po hrade – veru riadne už zarastal nám hrad. Slnko pieklo ako divé, turistov bolo požehnane. Chválili nás za prácu našu a ocenili vynaloženú snahu. Do večera sme všetko pekne porobili a tak na večeru zišli sme do doliny, kde pri ohníku nádherné chvíle v kruhu priateľov sme strávili. Zoli sa potom s nami rozlúčil, lebo na druhý deň do práce musel. My ostatní do neskorej noci spolu pri ohni sedeli sme, kým únava nám nesadla na očká.

Nedeľné ráno slnkom prežiarené bolo, spev vtákov pri raňajkách nám znel. Po nich ešte na hrad sme vybehli, by okenné záklenky sa pomerali. Potom už len poriadok po sebe sme porobili, naložili veci svoje a z doliny sa pobrali. Chudáka Andreja na lane vytiahnuť bolo treba na laz jeden, kde nechal motorku, aby sa inokedy po ňu vrátil aj so súčiastkami. V krčme ešte kofolu sme popili, a potom už len domov sa pobrali. Na stanici zvolenskej sa cesty naše rozišli. Verím však, že nie nadlho, bo hrad v srdci nosíme a radi sa tam vrátime.

Hneď začiatkom júna radostná udalosť sa udiala, za záznam v kronike písmenami červenými stojaca, a to taká, že schválili nám žiadosť o grant na prestavbu strechy brány druhej. Tak rukávy môžeme si vysúkať a do práce sa pustiť, by brána zaskvela sa v šate novom, so strechou takou, aká tam už dávno mala byť. Verím, že aj vy sa radovať s nami budete…

Výprava do podzemia historického smerujúca s priateľmi z CMA z Prahy.

Začiatkom leta, 21.-24.6.2007 plánovaná výprava do podzemia bola, pričom bane v Ľubietovej a Magnezitovciach, ako aj podzemie Krupiny a Kováčovské katakomby navštíviť sme chceli. Ale vezmime to pekne po poriadku…

V stredu v noci naši priatelia z Prahy prišli do bytu vojvodu Bacila na Vígľaši. Boli traja – Laco, Dan a Viktor z Brna. Keď z povozu svojho sa vybalili a v pohodlí sa usadili, pohostenie malé bolo a potom plány kuli sa do noci neskorej, pričom aj nejaké tie fotky a videá pozerali sa. Nakoniec však únava svoje urobila a všetkých do postelí zahnala. Žiaľ vyšlo to tak nešťastne, že na deň druhý (štvrtok) Bacil do práce ísť ešte musel, bo prijímačky na starosti mal a tak s nimi nemohol ísť. Vybrali sa teda priatelia naši najprv muničku pri Červenej jame pozrieť. Štverali sa tam cez chatu pod Hrbom od strany Ľubietovskej. Krpál strašný to bol a na mieste čakala ich len malá zemľanka s pomníčkom, stratená v žihľave a jama s vodou. Cestou späť na chate klobáska k jedeniu ich zlákala, čo však neblahé následky pre bruchá malo. Potom presunuli sa na neďalekú Kolbu, kde pár štôlní objavili a trochu do nich nakukli, zaliate ale vodou boli. Tak ešte na Zelenú vodu pri Podlipe skočili, by nové fotky tam získali. V podzemí spodnom, pod haldami ale strašná búrka zastihla ich, až kamene na hlavu sypali sa im. Tak využijúc mierne poľavenie živlu do auta radšej naskákali a ďalej šťastie nepokúšali i keď aj k Raineru pôvodne chceli ísť. To ich už v obydlí svojom vojvoda Bacil očakával netrpezlivo s pohostením nachystaným. Tam potom zážitky z výprav rozprávali si a všelijaké príbehy k tomu do noci neskorej.

V piatok okolo obeda, po posilnení pokrmom do Krupiny presunuli sa všetci, kde Edo čakal ich už, by s primátorom stretli sa a podzemie prečudesné zhliadli. Tak presunuli sa k domu jednému, ktorý v bráne svojej vchod do podzemie ukrýval. Po schodoch strmých do tmy smerujúcich dostali sa do podzemného priestoru, relatívne malého, kde však pekný výklenok v skale bol a tiež komín v strope dohora vedúci. Keď priestor tento zdokumentovali, do neďalekého objektu presunuli sa, kde obrovský labyrint ukrýval sa. Veru prečudesné chodby to boli, krivolako sa kľukatili, miestami aj dosť úzke a kdejako zahnuté, inde široké a rovné. V nich aj dákeho netopiera vyrušili pri fotení priestorov tých. Pár vskutku pekných záberov tam podarilo sa. No potom už čas pokročil natoľko, že už na cestu spiatočnú bolo treba ísť, tak do auta naskladali sa a do Vígľaša sa pobrali. Tam noc svoju poslednú strávili, plnú vzrušujúcich príbehov prerozprávaných.

Ďalší deň ráno pekne zbalili sa všetci a za svojimi plánmi rozišli…Laco s priateľmi do podzemia v bani starej v Magnezitovciach, Bacil ctený zas na dom svoj pracovať. Bo o týždeň sťahovať sa chcel a dorobiť čosi do vtedy musel. Tak na čas rozišli sa cesty ich… Hoc´ nebol som s nimi, skúsim v skratke prerozprávať, čo objavili a zažili priatelia z CMA. Vybrali sa teda vo východnú stranu do Magnezitoviec, kde miesto pre povoz svoj našli a rovno k haldám na kopci si to nasmerovali. Vzali ich útokom, do svahu prudkého sa štverali s jazykom vejúcim, až na okraj jamy obrovskej dostali sa – to obrovská diera v zemi bola a za ňou skala zvislá pokračovala… v nej množstvo otvorov do podzemia černelo sa. I zlákať sa nechali miestom tým, iskru romantiky skrývajúcim a do dier na drobný prieskum vliezli. V podzemí čakalo ich množstvo chodieb a siení obrovských, kde akoby zastal čas, tu tabuľka dáka, tu vozík, káble…a stopy mačky do tmy vedúce. I vybrali sa po nich a hodiny v podzemí blúdili, rebríky zliezali…až tú dieru v zemi podliezli a na druhej strane z chodieb vykukli. Kopa krásnych záberov podarila sa im. Boli by aj viac času tam strávili, no deň ku koncu chýlil sa i búrka v diaľke hrmela, hlad svoje si tiež pýtal, tak na cestu spiatočnú vybrali sa. Tak v hodinách večerných do Železnej Breznice dorazili, kde už oheň horiaci a špekačky na ražni čakali ich…i pivko k tomu chladené a mesiac na oblohe. V atmosfére ohnivých zábleskov rozprávali, čo videli, a už teraz plánovali výpravu novú. Nakoniec však húkajúce sovy polnoc oznámili a do postele ich vyhnali.

Nedeľa slnečná ukazovala sa, tak postupne oči rozlepili sme, najedli sa a po zbalení vecí na cestu zase vyrazili. Vo Zvolene ešte Majku vysadili, bo povinnosti mala a nabrali pre zmenu Martina s dvoma priateľmi. Tak v kolóne na juh smerovali až k rieke Dunaju mohutnému. Tak po krátkom hľadaní to správne miesto našli, povozy odstavili a pokochali sa výhľadom na množstvo vody valiacej sa. I dáke devy sporo odeté sa sem tam mihli. Potom chrbtom k vode obrátili sa a do kopcov zamierili popri starobinci, by na oči vlastné katakomby zhliadli. Najprv jednu dieru našli – asi sklad muničný, potom o kus ďalej tri šachty vetracie. Tak zliezli z kopca do roklinky jednej a tam diera v zemi chladom ovanula ich. I vliezli do nej a preskúmali ju. Z chodby jednej zrazu viacero bolo, rakúskou metódou razené, evidentne to nedokončené dielo bolo. Asi plány boli sklady benzínu tam zriadiť z rafinérií neďalekých. No koniec vojny druhej, plány tie prekazili a od vtedy už dôvod nebol v sekaní skaly pokračovať.

Potom ešte jednu ruinku domčeka obzreli cestou a pozostatok z lomu, až k autám dostali sa a na cestu domov sa pobrali. Tak rozišli sa cesty ich, po vrelom lúčení a verím, že ešte osud spojí kroky týchto ľudí dobrých, by tajomstvo podzemia krajiny tejto poodhalili.

I udiala sa udalosť taká, že dňa 30teho v mesiaci šiestom roku 2007 vojvoda náš, Bacil zvaný a Majkou, žienkou svojou, do svojho panstva nového presťahovali sa. Hacienda tá v Železnej Breznici ležiaca, v prostredí peknom leží a bezpečný domov poskytne hlavám urodzeným. Tak sídlo reprezentatívne konečne nadobudli, kde hostiť množstvo ľudí sa dá a status veľkovojvodov zvýrazní. Nech teda bezpečne a šťastne žijú si tam v zdraví dlhom.

O brigáde letnej, kedy strechu na bráne rozoberali sme a drevo chystali na jej prestavbu.

Letná brigáda na hrade našom plánovaná bola na 20.-29.7.2007 , kedy v pláne kopa práce bola. Ľudí nasľubovaných množstvo bolo, tak v piatok podvečer vojvoda Bacil pod hrad sa pobral, že stretne sa tam s nimi. No nik v ten večer veru neprišiel a tak noc strávil tam sám, potom v sobotu ráno na hrad vyšiel a aspoň okolo brány burinu pokosil. Potom aj chodník východný k bráne tretej vedúci vysekal v teple strašne úmornom. K večeru však zas nik neprišiel, tak smutný domov šiel, by aspoň na svojom obydlí čosi porobil. V nedeľu z Čiech ctený Bobor dovalil sa spolu s dvomi Lenkami a Zoubkom, na dvore vojvodovom sa uvelebili i chvíle príjemné trávili.

V pondelok potom spoločne na hrad zas vyrazili, cestou ešte materiál na prestavbu krovu kúpili. Jak pod hrad došli, aj do práce sa pustili a mostík ku prameňu zmajstrovali. Potom ešte na bráne trocha mesto spravili a materiál vynosili.

V dni ďalšie na streche pracovalo sa – to krytinu starú a veru dosť pošramotenú dávali pomaly dolu. Dosť veľa šablón toto neprežilo a rozbilo sa. Potom ešte okolo brány poriadili a cestu upravili, by drevo dalo sa doviesť. A tiež jednu nádrž velikú v bašte prvej zakopali, by do nej vodu dažďovú zachytávať mohli. Popri tom rady ich o štyri duše nové rozrástli sa – to Edo s Lukášom, Danči a Moris prišli.

V piatok ráno skoro sa vstávalo, pretože po drevo vybrali sa do Pliešoviec na pílu. Cestou auto nákladné ešte zo Bzovíka zobrali. Šofér však, keď drevo to uvidel, zľakol sa a odviesť ho nechcel…len zo dve tretiny naložiť dovolil. Pre dlhé kusy iné auto objednávať sa muselo. Takto potom pod hrad spolu došli a až ku hradu drevo vyviezli. Tam pekne vyložili ho aj s pomocou pár ľudí z obce poslaných. Keď už všetko drevo tam bolo, triediť sa začalo a ukladať na miesta bezpečné, pretože síce v sobotu krov stavať sa mal, ale tesári prísť nemohli, tak nedalo sa nič iné robiť.

Tak drevo ťahalo sa na hradbu štítovú, do výšky velikej, aby nik kradnúť ho nemohol. Drina to bola veru strašná, až kosti praskali, no zvládli ju statočne a v zdraví. Tak po čase dlhom, zas do domovov svojich všetci rozišli sa, by umyť a učlovečiť sa mohli a za povinnosťami svojimi sa pobrali.

Spomenúť mi tu ešte prichodí, že v stredu na Bzovíku stretli sa so cteným Omnyxom, ktorý požičal im veci mnohé, pre prácu potrebné, keďže zo spoločenstva ich tento rok akcie na Bzovíku neplánujú. Veľká vďaka mu za to patrí!

Prestavba krovu na bráne našej, kedy počasie pokazilo sa a robiť sa potom už nedalo.

Otýždňov pár, presnejšie 10.-12.8.2007 sa konala zas brigáda na hrade, kedy v piatok všetci poschádzali sa v doline pri ohni, čo vcelku zaujímavé bolo, bo tesári po okolí blúdili a trafiť k hradu nemohli. Nakoniec však neskoro v noci došli, pri ohni posedeli do skorých hodín ranných, až silný dážď na pelech ich popohnal.

Do ráne však vypršalo sa, tak v sobotu po raňajkách do diela sa dali a strechu začali prerábať.

Práca šla pekne od ruky, najprv stredový pilier urobil sa, potom hrebeň a krokvy nárožné, nakoniec aj krokvy zo západnej a východnej strany porobili sa. Medzitým ostatní staré drevo z brány vynosili, stropnice na miesto dali a kopu inej práce porobili. Zvečerilo sa však a aj únava doľahla, tak rozhodlo sa v diele na den druhý pokračovať. V noci ale zas silný dážď prišiel a do doobeda neprestal, tak zbalili sa všetky veci a domov sa pobrali. Netreba veru život na mokrom krove pokúšať. O týždeň zas pokračovať sa malo.

Pokračovanie prestavby krovu pod Morkovým vedením.

Po týždni zas pod hrad vojsko nášho vojvodu Bacila mieri, by svojou prácou udatnou k jeho záchrane prispelo. Cestou ešte v Mladoniciach dolných zastavilo sa, po ceste dlhej posilnilo no a v hodinách podvečerných k ohňu zasadlo. Veruže dlho do noci besedovalo sa, všelijaké témy nadhodené boli, i pár jedincov k spovedi sa dostalo pred bojom nadchádzajúcim. Že spoveď to bola vrúca, o láskach dávnych i iných veciach s láskou súvisejúca isté je. No nakoniec blížiace sa brieždenie do pelechu každého zahnalo.

Ráno počas raňajok po hrad aj ctený Morka zavítal a aj pomocníkov si doviedol. Tak po chvíli krátkej, kedy kopu turistov ešte privítali a skladačkami núkali, na hrad sa pobrali. Tak hneď do práce pustili sa a stranu severnú i južnú na streche do večera spravili. Boj ten jedenásť hodín trval, no výsledok aj vidieť bolo. Strecha na bráne svoj nový vzhľad dostala, ešte nejaké tie kúsky dorobiť a môže sa pokrývať.

Už stmievalo sa, kedy k ohňu v doline si zasadli, večeru zhltli. Vojvoda náš, ešte po vodu k prameňu skočil, diviaka tam z pár metrov zočil, od srdca vynadal mu však, nech nestraší tam ľudí dobrých i pratal sa krochkáč svojou cestou, vediac, že s vojvodom Bacilom žarty nie sú. Únava svoje ale spravila a tak skoro všetci zaľahli.
V nedeľu ešte nejakú tú drobnú prácu na bráne porobili, dve krokvy tam osadili a potom, čo zbalili sa chytro, domov sa pobrali.

Ďalšie práce na streche, kedy okraj strechy predĺžil sa.

I pokračovalo sa v tento čas v boji o strechu novú na bráne našej v dňoch 14.-16.9.2007 kedy v piatok večer ku ohňu zišli sme sa, by posily nové prijali vo forme dvoch mladých skautiek, čo Martin sebou priviedol. Za chrbtami zver divá ručala nám až zimomriavky behali, oheň však pekne hrial a strach zaháňal. Nakoniec však v pelechoch svojich skončili sme, by oddýchnutí na druhý deň do práce sa pustili.

Za cieľ vzali sme si predĺženie okraja strechy – tak pekne dolu hlavou, cez múr, pribíjali sme jednotlivé kusy na konce krokiev, čo činnosť veru náročná bola riadne. Takto sme vytrvali do poobedňajších hodín, kedy dielo dokončili sme a do pribíjania prvého riadku lát sa pustili. To podarilo sa nám do večera urobiť a tak spokojní k ohňu zasadli sme a teplej stravy sa najedli. Potom zábava rozprúdila sa veľmi zaujímavá, doplnená ručaním zverov divých v okolitých krovinách. Nakoniec ešte do skorých ranných hodín upírov sme na povale chytali a do krku hrýzli – či bolo to naopak? – kto tam bol a prežil, sám nech povie…

V nedeľu ešte na obhliadku hradu vybehli sme, by potom na cestu domov sa pobrali, bo bolo nám treba aj doma čosi porobiť.

Brigáda, kedy strop položili sme a tiež prvé riadky krytiny.

Tesne pred brigádou touto náročnú cestu do krajín českých vykonali sme, aby sme novú krytinu doviezli a na základni pod hradom ju zložili. Potom, keď vojvoda Bacil vojsko svoje zvolal, sa všetci bojachtiví stretli pri večernom ohni na porade bojovej, plnej odhodlania a nádeje, že podarí sa nám naše začaté dielo.

V sobotné ráno skoro na svitaní vstávalo sa, aby čo najviac práce sa v ten deň vykonalo. Najprv dosky na strop miestnosti sa začali pribíjať, aby bolo po čom bezpečne chodiť. Potom tesár zo Bzovíka došiel, čo dohodol nám Edo Roganský a konce krokiev pílou nám zarovnať pomohol, čím kopu práce ušetril nám. Zároveň Zolo s povozom svojim krytinu na hrad z doliny vyviezol na dvakrát a na bránu spolu vyložili sme ju. Tak rozdeliť práca mohla sa – jedni pribíjali dosky na strop, druhí zas s krytinou sa pasovali. Veru radosť bolo pozerať, ako nová strecha rodí sa nám pod rukami. Už stmievalo sa pomaly, kedy z hradu sme zišli, unavení síce, ale šťastní, že konečne vidno výsledok našej práce.

V nedeľu v práci pokračovalo sa a v ukladaní ďalších riadkov krytiny. Učili sme sa za pochodu, veď nik z nás pred tým s ňou nerobil, no vcelku darilo sa nám, až na pár drobných chybičiek. Nakoniec ale domov pobrať sme sa museli, bo pokročilý čas nadišiel.

Konferencia medzinárodná, v Čechách pod hradom Trosky konaná.

Už začiatkom leta pozvanie na konferenciu sme dostali, ktorá konať sa mala pod hradom Trosky v Českom raji 20.10.2007. I prihlásili sme sa, bo príležitosť je to veľká v zahraničí prezentovať sa. Tak stalo sa, že spolu s milou Stankou zo združenia Leustach, čo o hrady Hrušov a Gýmeš starajú sa na túto akciu pobrali sme sa.

Vyrážali sme spolu z Nitry, kde prístrešie pred cestou poskytli mi láskavo, autobusom rovno do Prahy. Cesta ubehla nám v príjemných rozhovoroch i driemaní. V Prahe už čakali nás s autom, by odviezli nás na miesto konania. Cestou obdivovali sme krásy okolitej krajiny. Tak sme spoločne dorazili priamo pod hrad Trosky, do milého a útulného penziónu. Po uložení sa sme si ešte prechádzku popod hrad spravili v počasí jesennom, západom slnka umocnenom. Potom dobrú hostinu dostali sme, napapkali sa i v družnej zábave a debatách pobudli. Pred spaním ešte nočný nasvietený hrad odfotiť som bol.

Sobotné ráno, po raňajkách chutných konferencia už začala, za účasti mnohých skvelých ľudí, venujúcich sa záchrane nášho kultúrneho dedičstva. Na začiatku ešte odovzdali vybraným ľuďom ocenenia – Palackého plaketu. Aj náš predseda jednu dostal a to za zásluhy pri záchrane hradu Čabraď. Je to veľkým ohodnotením a pochvalou jeho obetavej práce a morálnou podporou v tomto ťažkom boji aj do budúcna. Zároveň je to pochvala pre celé naše spoločenstvo, za obetavú a dobrovoľnú prácu všetkých našich spolupracovníkov. Potom už pokračoval program konferencie, plný poznatkov, faktov a inšpirujúcich, no i varujúcich informácií. Cez obednú pauzu si ctený Bacil, spolu so Stankou hrad Trosky prezreli. Zaujímavý to je veru hrad – na dvoch skalných vežiach stavaný.

Večer, po skončení konferencie bola výborná večera a po nej už voľná zábava, umocnená živou country hudbou, ktorá hrala nám do tanca. I takto zabávalo sa do skorých ranných hodín. V nedeľu ešte po raňajkách v pláne bola návšteva archeologickej lokality na Cecilke, významného pohrebiska z praveku, ktorú žiaľ dosť zničila výstavba vilovej štvrte. Mali sme možnosť si vlastnými rukami ohmatať zachované nádoby a misky, ktoré sa tu našli. Potom už čakala nás cesta domov – vďaka ochote Doc. Ing. Lišku Dr., ktorý nás vzal autom do Prahy, mali sme ešte čas aj na prehliadku múzea mesta Prahy. Cesta autobusom ubehla vcelku dobre, i keď dosť dlhá bola. Všetkým naša vďaka patrí, že dobre o nás postarali sa a mohli sme v atmosfére príjemnej prezentovať našu prácu.

Pokračovanie prestavby krovu a ukladanie novej krytiny.

Tentoraz sme netradične v sobotu 27.10. ráno zraz mali na hrade našom, bo ešte v piatok u seba vojvoda náš priateľov z CMA z Prahy hostil. Keďže však strecha prednejšia teraz je, na výprave do podzemia sa nezúčastnil a na hrad sa pobral. Cestou ešte spolubojovníka Mareka vyzdvihol vo Zvolene. Tak štyria na hrade zišli sa – Bacil, Zolo, Beata, Martin a Marek. S vervou do práce pustili sa, fóliu a laty natiahli, krytinu pribíjali do hodín večerných. Urobili spolu kusisko práce za čo pochvala im patrí iste. Večer však Beata opustiť nás musela, bo mamka jej v nemocnici v ten deň skončila – tak Bacil do Levíc zviezol ju po práci.

V nedeľu teda traja v práci pokračovali a strechu pokrývali. Že darilo sa im množstvo fotiek dokladá na stránkach našich. Nakoniec ale aj domov ísť museli – jedni oddýchnuť, druhí zas pracovať.

Brigáda ďalšia, kedy už v noci mrzlo nám a november sa začal.

Zase v sobotu ráno stretli sme sa pod hradom našim v prvý novembrový deň, kedy už ráno mrazom zem skutá bola, no cez deň ešte pracovať sa dalo. Tak ďalšiu várku krytiny vyviezli sme hore na hrad, na streche fóliu natiahli a nové riadky krytiny pridávali, aby čo najviac strechu sme zakryli. V trojici nám práca rýchlo ubiehala, ani sme sa nenazdali a zotmelo sa tak, že pracovať sa nedalo. Tak pod bránou ohník sme si nakládli a večeru rovno uvarili, potom v jeho hrejivých lúčoch sa dlho do noci hriali, bo okolo už mráz kraľoval.

V nedeľu, keď slnko mráz odohnalo v práci pokračovali sme a kus strechy zakryli, laty pribíjali. Len rovných kusov 340 sme v tie dni minuli na streche, nárožné ani nepočítali. O dva týždne jesenná brigáda by mala byť, snáď dielo už dokončíme.

Brigáda jesenná v novembri konaná, kedy snežilo nám tak, že ujsť z hradu museli sme.

V piatok 10.11.07 pod hradom večer zišli sme sa v oveľa skromnejšej zostave, než na spoločných brigádach bolo zvykom – snáď aj počasie roľu zohralo, bo zima bola strašná a aj trampi sami mali ešte zo dve akcie v tie dni. Pri ohni však aj tak veselo bolo, Ugo tancovačku riadnu spravil, by zahriali sme kosti naše skrehnuté. Potom už len do teplých spacákov sa ukryť, aby nepomrzli sme v kose tej.

V sobotu ráno po raňajkách na hrad vybehli sme v počasí nevľúdnom a studenom. No neodradilo nás to veru a do práce pustili sme sa – jedni rebríky majstrovali, iní zas pokrývali strechu. Jemný dážď a vietor však sily bral a prsty nivočil – zvlášť, keď k obedu ochladilo sa tak, že snežiť začalo husto. Po chvíli sa robiť nedalo a tak nútení sme boli do doliny ustúpiť a domov sa ratovať, bo zapadli by sme v divočine tej hádam až do jari. Žiaľ prácu tak dokončiť sme nemohli v rozsahu plánovanom.

Ešte jeden deň na streche strávený, kedy počasie dovolilo nám to a porobili sme, čo v silách našich bolo.

Počasie na chvíľu umúdrilo sa a mrazy povolili – tak rýchlo do boja vojvoda Bacil svojich verných zavolal a v sobotu ráno na hrad vybehol. Cestou ešte poľovníkov na poľovačke vyrušil, diviaka zostreleného na ceste zočil a auto zablatil. Tak v trojici Bacil, Martin a Marek do práce pustili sa a pokrývali čo im sily stačili. Urobili toho za ten deň veľa, no strechu aj tak dokončiť sa im nepodarilo. Zostal ešte kúsok nedokončený. Keďže počasie už bolo odvtedy studené, prácu neumožnilo a tak strecha v stave takomto do jari bude musieť vydržať. Nadôvažok ešte aj povoz vojvodov službu vypovedal a do večných lovísk sa pobrať mieni.