Rok 2006

O sneme združenia na dvakrát konaného v dome vojvodovom, snehom zasypanom.

Koncom mesiaca januárového mal konať sa snem združenia v Breznici Železnej, kde ctený vojvoda dom si kúpil, no pre chorobu a zaneprázdnenosť niektorých členov v termíne tomto nekonal sa. Tak o mesiac znova zvolaný bol a konečne uskutočnil sa dňa 4.3.2006 v Breznici za účasti hojnej a nálade družnej. Hrdý majiteľ popýšil sa majetkom svojim a všetkých v izbe teplej usadil, i keď v kuchyni dymu veľa bolo, čo komín ťahať nechcel. Tak snem začať sa mohol. Najprv prezentovaná bola činnosť naša za uplynulý rok, ako aj účty skontrolované. Potom nové predsedníctvo volilo sa, by združenie ďalšie dva roky viedlo k úspechom náramným. Predsedom zostal náš vojvoda Bacil – inak aj Albert Loydl volaný, podpredsedom Zoltán Vozák a členom Róbert Vasil. Nasledovalo ešte volenie dozornej rady, ktorá na činnosť združenia a predsedníctva dozerať bude.

Po týchto dôležitých veciach plány na tento rok snovať sme začali, čo plánujeme robiť a tak. Chceli by sme v kosení hradu pokračovať, históriu študovať, prezentáciu šíriť, prírodu chrániť. Tiež o grant zažiadame, by brána dokončená bola a pod strechu nás uchýlila, keď už v nájme ju máme na roky dlhé.

Tak pokračovali ctení páni a panny v rokovaní tom až nakoniec čas rozchodu nadišiel. I rozpŕchli sa všetci zas do končín rôznych krajiny tejto, hoc iste neradi opúšťali kraj ten prenádherný a snehom zasypaný. Verme, že čaká nás plodný rok.

Brigáda jarná po zime krutej konaná, kedy kosili sme krovie a baštu zamerali, pri pôrode pomohli a všetko nafilmovali.

Tohto roku krutá zima nám zavládla, takmer stalo sa, že miesto krovia sneh by sme pratali, veď len týždeň pred tým zmizol nám. Litava rozvodnená, cesta vo veľmi zlom stave, bo drevo po nej vláčili a tak ju zničili.

Zraz sme mali v piatok, kedy pri ohníku zišli sme sa v počte malom, hádam len 8 duší. No potom našťastie večer pár ľudkov pribudlo, no i tak oveľa menej nás bolo jak inokedy. Pri ohníku v družnej zábave pobudli sme do noci, kým nepospali sme postupne. Spalo sa dobre, nič neotravovalo nás, ani zima nebola veľká.

Ráno do rána slnečného zobudili sme sa, na tráve srieň a ľad, no ohník s čajom teplým zohrial nás a chuť do práce vlial. Tak po príprave na hrad pobrali sme sa, aby sme skutok dobrý urobili. Niektorí kosiť nádvorie sa pustili, iní zas drevo na bráne uložili, bo rozhádzané bolo, ďalší merať baštu sa pustili. Všade kopa snežienok bola a modrá obloha tiež. Žiaľ idylku túto kazila skutočnosť, že niekto dvere na bráne nám vykopol, i keď nevieme, aký osoh by z toho mal.

Tak pracovali sme svorne, až neskoré slnko do doliny nás zahnalo, by žalúdky naplnili sme si. Potom už len pri ohníku sedeli sme a bavili sa, Kristína s Ugovou a Peťovou pomocou aj pôrod dákej fľaše zvládla, čo naozaj presvedčivo zahrala. Za prácu celodennú všetci odmenu dostali – záslužný kríž veľkovojvodstva čabradského im bo udelený. Postupne nás ale únava zmáhala, až ticho rozhostilo sa tam.

Nedeľné ráno ako vždy strávili sme raňajkami, balením a upratovaním, potom už len domov pobrali sme sa, keď rozlúčili sme sa navzájom.Zaznamenať sa ešte žiada, že 20 párov rukavíc od Maťa Valka zo Zvolena dostali sme darom, by ruky chránené sme mali a viac toho porobili. Veľká vďaka mu za to!

Májová brigáda, kedy kosili sme a na bráne zásyp skúmali, po rebríku lozili a tak.

Pôvodne na brigáde tejto nemal sa náš vojvoda zúčastniť, ale nakoniec tak to vyšlo, že bol tam a s ním kopa robotného ľudu, po práci dychtivého, z námahy nadšeného. Stalo sa tak v dňoch 5.-7.5.2006 , kedy v piatok večer pod hradom zliezli sme sa, sršňa na základni zhubili, by nezožral nás, večeru si ukuchtili a noc kľudnú strávili. Sobotné ráno slnkom uvítalo nás, tak do práce nachystali sme sa, na hrad vyšli a do mordovania buriny sme sa pustili. V najlepšom rozbehu, kedy pŕhľava len tak lietala na strany všetky, prišiel Martin Miňo, náš dvorný archeológ a tak zmenili sme náradie a kopať zeminu sme začali. Najprv ale rebrík povrazový zhotovil náš Bobor, by do brány dostali sme sa, potom vyliezli sme tam a pracovať sa pustili. Peknú hromady hliny prezreli sme a von povyhadzovali, kým tma a chlad s hladom stade vyhnali nás. Tak večeru spravili sme si, ohňa nakládli a ešte dlho do noci všelijaké témy pri ňom preberali. Nakoniec však spánok premohol nás.

Nedeľné ráno hmla bola, no neodradila nás pri nástupe do práce, na bránu zas sme sa vydriapali a čistiť sutinu sa pustili. Tak konali sme do hodín poobedných, kedy už nič tam nebolo, len dlážka pôvodná na zemi. Tiež cez klenbu skoro sme sa prepadli pri stene jednej, bo zvetrané murivo tam bolo a s nami sa prepadlo. Tam aj jedno vtáčie hniezdo bolo – Zolo udatný však zachránil ho a nazad dal, by vtáčence tam domov mali.

Kopu vzácnych nálezov sme tam našli, ktoré ešte zdokumentovať bude treba, no nafotili sme si ich, nech pamiatku máme na ne. Potom už len upratať a zbaliť, i domov odísť nám prichodilo. Tak skončila sa brigáda úspešná, dúfam nie posledná druhu tohto. Kiež už skúmať sa bude hrad nepretržite, veď dlhú prestávku sme už mali.

Výprava do tajomného podzemia krajiny našej, kde prečudesné priestory obdivovali sme.

Na pozvanie vojvodu nášho, cteného rytiera Bacila, do končín našich skupina ľudí prišla z krajín českých, čo výskumu podzemia historického venujú sa a CMA názov ich je. Tak, keď zhliadol dielo ich, v mysli skrsla mu myšlienka, že pozve ich k nám, veď aj u nás kopa zaujímavostí pod zemou ukrytá je. Pozvanie toto prijali a v dňoch 8.-11.6.2006 kraje naše navštívili.

Ctený vojvoda Bacil na sídle svojom v Breznici Železnej v noci o tretej uvítal ich po ceste dlhej, na odpočinok uložil, by do rána sily nabrali. Po raňajkách na výpravu pustili sa, najprv však vo Zvolene dvoch Martinov do auta pribrali sme a v Hronseku zas D´adyho, by veselšie nám bolo. V zložení tom do Ľubietovej šťastne dorazili sme, povozy naše uložili a na prieskum starých diel banských sa pobrali. V doline malej Zelená Voda volanej veľké haldy nachádzajú sa a tiež kopa vstupov do podzemia, čo pracovití dávny baníci vykopali. Hneď jednu štôlňu navštívili sme, kde na vodu narazili, no nevadila nám, bo daktorí aj čižmy mali gumené. Tak zdokumentovaná bola dôkladne. Potom presunuli sme sa o čosi vyššie a ďalší vchod preskúmali, no strašne úzky bol a na konci zavalený, tak nedostali sme sa do hĺbky veľkej. Ďalšiu štôlňu preto navštívili sme, až po koniec preliezli a zdokumentovali. Žiaľ vchody ostatné tak zavalené už časom boli, že vliezť do nich nedalo sa, preto do susedného diela banského, na druhej strane kopca umiestneného, presunuli sme sa. Tam tiež tri vchody zavalené boli, avšak jedna diera v zemi prístupná predsa len bola a k vlezeniu nás volala. V tme velikej priestor obrovský sa nachodil, dutina strašná veľmi strmo sa zvažujúca. Nad hlavami zas bloky kameňa rozdrviť sa nás chystali, no nakoniec na pokoji nás nechali a živých von vypustili. Tam hodín mnoho strávili sme, obrazy fotografické svetlom kúzlili, dokumentovali ten obdivuhodný priestor pre pokolenia budúce, bo zánik strašný časom iste mu hrozí. Nakoniec však na slnko božie vyliezli sme, kávu si dali a na cestu spiatočnú sa pobrali. Vo Zvolene zas poživeň do auta naložili a v Breznici Železnej sa uložili. Urobili sme si na nádvorí ohník, prasa v čreve vlastnom opiekli, nápoje rôzne ochutnali a v družnej zábave pri rozprávaní príhod dlho do noci boli. Tuším štyri údery zvona počuť bolo, keď líhali sme do pelechov.

V piatok doobeda vstali sme, veci svoje zbalili a do Krupiny sa premiestnili, kde veľmi zaujímavé staré pivnice sa nachodia. Na úrade mestskom kľúče pozháňali sme a do podzemia vyrazili hneď. Tajomné zákutia chodieb do skaly sekaných, kamennou klenbou prikrytých, bludisko plné dunivej ozveny krokov našich a hlasov privítalo nás. Takmer hodiny tri strávili sme tam, statočne zimu premáhali pri dokumentácii priestorov tých, v dobách dávnych hĺbených. Kto vie, možno tu dáku bosorku aj väznili, veď Krupina slávna tým je, že bosoriek veľa nasilu tu pokapalo rukou katovou… Možno z dier tmavých duše ich pozorovali nás, na činy naše striehli, a hádam aj dáko pobosorovali – bo do miest týchto vrátiť sa nám chce, tak zaujímavé sa nám zdajú.

Potom na hrad Čabraď kroky naše smerovali, pod hradom sme sa zložili a hneď hore sa pobrali. Prezreli sme si ho dôkladne a naši priatelia z CMA hneď aj vyhútali, že pri nočnom osvetlení pofotia ho. Veru zaujímavý nápad to bol a tak pri ohni a strave uvarenej do pólnoci čakali sme, by riadna tma bola. Potom zas na kopec vyšli sme a hrad tak nasvietili, že zaskvel sa v kráse obdivuhodnej, dosiaľ nikým nevidenej. Veru zvláštne bolo naň tak hľadieť…
Nakoniec, keď minuli sme všetky zásoby svetla, na hrade tma rozliezla sa zas, do doliny vyhnala k ohňu, kde v zábave družnej dlho pobudli sme.

V sobotu ráno k búrke chýlilo sa, no ešte na hrad vybehli sme, ešte nejaké fotky spraviť a aj dvere na bráne opraviť, bo dakto vykopol ich strašne. Tak závoru železnú namontovali sme tam. To už ale voda z oblohy padala, neskôr aj krúpy ľadové pridali sa. Tak radšej zbalili sme sa a zas o kus presunuli – to na ďalšie sídlo vojvodovo, vo Vígľaši umiestneného. Tak do skorých hodín ranných pri filmoch a fotkách z podzemia čas sme strávili a kopu zaujímavých vecí sa dozvedeli. Veru, človek neveril by, koľko podzemných diel ľudských nachodí sa, ktoré žiaľ postupne zanikajú i ich pričinením.

Nedeľa, ako vždy, na balenie vyhradená je, na lúčenie a cestu domov. Tak po posledných podaniach rúk a prianiach do sveta zas sme sa rozišli. Hádam osud ešte umožní nám stretnúť sa zas v zložení tom, veď tak dobre spolu nám bolo. Kiež by sa tak stalo…

Letné brigádovanie na hrade, dažďové odkvapy a rozbitá strecha.

Na prelome leta, presnejšie 30.7.-5.8.2006 konala sa letná brigáda na našom hrade za menšej účasti duší, jak predpokladalo sa. Ale to neodradilo nás od výkonov veľkých, práce nezľakli sme sa a aj ju spravili.

Zraz sme si dali v nedeľu večer pod hradom, kde zišli sme sa dvaja, ctený Bobor z Bobrova a vojvoda Bacil, tak zložili si oni svoje veci v základni a keďže sa stmievalo, už len rátali poletujúce netopiere nad hlavami svojimi. Bolo ich veru dosť.

Pondelňajšie ráno slniečkom ich zobudilo, z postele vyhnalo a do práce naladilo. Tak vzali nohy na ramená a náradie tiež, i vybrali sa na hrad. Tam však nepríjemné prekvapenie ich čakalo v o forme rozbitej strechy na bráne – to nejaká duša čierna kamene cez ňu nahádzala. Zničila tak dielo rúk mnohých. Tak len bezmocne sedeli na nádvorí a neverili očiam svojim. Nakoniec ale premohli sa, políciu zavolali a všetko nahlásili. A čakali, ani do práce nechcelo sa im. No po chvíli dlhej, keď nik nechodil, tak do práce sa pustili, drevo na mrežu nachystali, dovláčili k bráne a chodník vykosili. Popri tom aj Martin, dvorný to archeológ prišiel a tiež z toho smutný bol. Potom holubom poštovým polícia oznámila, že prísť môžu len na druhý deň, že práce je veľa. Tak zbalili sa a do doliny zišli, najedli, umyli a na návštevu ku skautom zašli, nech na myšlienky iné prídu. Po zotmení na základňu pobrali sa, k spánku uložili.

V utorok ráno na hrad znova šli, drevo na strešné žľaby nachystali a ďalej kosili chodník, keď tu prišli dvaja policajti a všetko si zaznamenali. Niet im veru čo závidieť – ľudskej zloby všade veľa je, tak plno práce majú. Od vojvodu nášho po skladačke o hrade dostali, nech sa za prácu nehnevajú. Potom keď odišli, aj ctený vojvoda s Bobrom sa zbalili a dolu zišli, učlovečili sa do podoby slušnej a na výsluch sa pobrali do Krupiny. Po výsluchu, keď ich prepustili ešte poživeň si nakúpili, dačo náradia a rebrík do neba si zaobstarali a na hrad doviezli. Asi hodinu potom aj Zolo dokvitol k nim a tak aspoň traja boli, keďže Martina jeho riaditeľ odvolal preč. Tak ubehol im deň tretí. V stredu ráno ťažko im bolo vstávať, bo potkany ich vzali útokom a spania im nedopriali, iba čo po nich lozili. Asi búrky mohutnej sa zľakli a dnu nasťahovali. Keď všetci traja na hrad sa pobrali, by čosi práce vykonali, pridali sa k nim aj mladí skauti z B. Bystrice a ruku k dielu priložili, časť kopy hliny od brány odhádzali, drevo dovliekli. Tak svorne pracovalo sa až do večera, kedy únava a hlad všetkých do doliny zahnali.

Štvrtkové spevom vtákov privítalo ich a čerstvým dychom ovlažilo po dňoch horúcich. Ďalej v práci sa pokračovalo, kosilo sa odušu, hlina sa odvážala, žľaby kresali a dlabali až do večera čierneho. To už ale milý Zolo domov ísť musel a tak zase dvaja len zostali. Noc potom bola veľmi zaujímavá, bo Bobor na bráne spal, veci strážil a ctený vojvoda zas v doline pred búrkou sa skryl, lebo vadil mu dážď cez strechu padajúci a na plechoch, kameňoch a veciach buchotajúci rachotom ohromným.

Piatok veľa práce spravilo sa, bo ešte na pomoc skauti prišli, hlina sa úplne odpratala, žľaby pod strechu osadili a aj igelit do zeme zapustil, by voda do základov brány nešla, keby cez žľaby pretiekla. Už neskoro podvečer, keď nik neprichádzal na víkend pracovať, domov sa pobrali, bo v dvojici ďalšiu prácu načínať sa neoplatilo. Tak skončila sa brigáda letná, v skromnej to účasti, no práce aj tak vykonanej bolo dosť. Škoda len tej strechy, ktovie, či ďalšiu zimu prežije. Žiaľ ani grant neschválili nám a tak inde poobzerať sa po zlatkách musíme

Malá jesenná brigáda, na opravu strechy zameraná.

Brigáda táto konala sa v nádherný čas, kedy teplé slnko zlaté lístie hladilo, a to v posledný septembrový víkend, čiže 30.9.-1.10.2006. Zraz sme mali večer pod hradom, takmer som zameškal, bo zdržali ma v práci a ešte som aj nakupovať materiál musel. Tak už pomaly sa stmievalo, keď na Konskom zvonil mi poštový holub – to náš nový priateľ mi volal, že cestu hľadá. Tak počkal som ho tam a už dolu do doliny svorne schádzame po ceste rozbitej, až kosti nám hrkali. Žiaľ vyšlo to tak nakoniec, že len my dvaja sme boli, bo pár ľudí pre životné prieky prísť nemohlo. To nám však až tak nevadilo, bo v družnej reči čas ubehol nám rýchlo. Po vodu sme si zašli, čosi zjedli a pri tokajskom vínku posedeli. Únava však nakoniec nás zmohla a do perín zahnala.

Ráno slnečný svit pekný deň sľuboval, tak rýchlo veci sme pobrali a na hrad vybehli. Pred hradom však prekvapenie naše veliké bolo, keď stromisko cestu zahatalo nám – to priamo pred hradom ho vyvalilo z koreňov. V priekope ďalší brat strom si leží, vo svojej agónii aj zábradlie nám na moste zrušil. I zdvihol som zrak k nebu, že čo to…a zdúpnel som úľakom veľkým – aj zo strechy našej ubudlo nám. Víchor hnusný nárožie nám skosil a korýtka po celom nádvorí rozhádzal. Tak zložili sme veci a hneď škody sa pustili rátať – celý hrad sme prešli. Pár stromov ešte poskášalo, múrom našťastie nič neporobilo. Iba v hlavnej veži v zemi diera sa škľabila a do neznámeho priestoru ústila. Odhalila sa nám tak ďalšia miestnosť, o ktorej potuchy sme nemali.

Potom do naprávania škôd pustili sme sa – najprv dve dažďové korýtka na miesto dali, potom kdečím diery v streche plátali, nech dnu neprší. Potom Franko nové šablóny doniesol a tak sme nimi strechu doplnili, kde bolo treba. To už ale hlad sa hlásil, tak do doliny sme zbehli. Tam už z dediny veľké mecheche mali, kone si tam predvádzali a deti vozili, i z guľášu nám nabrali. Chvíľu pobudli sme tam s Dušanom a potom zase na hrad sme sa pobrali, aby sme prácu dokončili. Južnú stranu strechy už po tretí krát provizórne zakryli igelitom na zimu, jedno nárožie spravili, druhé sa nedalo, bo nedostali sme sa tam. Už pomaly stmievalo sa, keď sme skončili. Tak do stíchnutej doliny sme zbehli, pri dohorievajúcom ohni si zajedli a pri sladkom víne o kadečom rozprávali. Jelene a sovy za chrbtom nám o preteky ručali – občas pridal som sa k nim, nech vedia, že aj ja to viem. Asi dojem som na nich spravil, bo viac mi už srny nelákali. Nakoniec spať sme sa pobrali.

Nedeľné ráno na prechádzku nás volalo, tak po raňajkách mačetu som vzal a pod Sokol sme sa spolu pustili. Jednu hlavu muflóniu sme na múre našli, jak na nás sa lebenila, si asi myslela, že sa jej zľakneme či čo, a pár vyvrátených stromov presekali na chodníku. V pustovni ani živej duše nebolo, iba čo na skalnej stene jedného skalného pytóna sa plaziť sme našli. Potom už len riečku prebrodili sme a domov sa pobrali, bo povinnosti už každého z nás volali.

Jesenná brigáda, s Hadím údolím konaná, kedy na hrade pracovalo sa, i pri ohni zabávalo.

Tak ako každú jeseň, aj túto jesennú brigádu spravili sme, aby krovie odstránilo sa, čo cez rok narástlo, i iné práce vykonali sa. Tentoraz na termín 20.-22.10.2006 dohodnutá bola. Ľudia dobrí už poobede v piatok schádzali sa. Ctený Bacil – vojvoda náš, najprv do povozu svojho Haluza vo Zvolene naložil, potom ešte na Bzovíku dobrý skutok vykonal, bo Beatu z Levíc a jednu babku zo zastávky zobral – čo autobus zmeškali. Vo Vrbovku ešte v krčme stavili sa, by Svaťa s partiou zo Sklabine vyzdvihol, Šupák tiež tam už s nimi bol. Tak spoločne pod hrad sa vybrali, kde už Ugo zložený bol a oheň sa založiť snažil. Spoločnými silami sa im to aj podarilo. Postupne ľudia schádzali sa, i keď v oveľa menšom počte, jak bežne. No zábava bola veru vrelá, gitarou podmazaná.

Sobotné ráno príjemným počasím prekvapilo, veru ani nečakali sme ho. Tak po raňajkách výdatných na hrad postupne pobrali sme sa. Niektorí na strechu brány vyliezli, by ešte jeden odkvapový žľab na strane južnej spravili, iní zas kosiť východnú stranu hradu sa pustili – kde po skalách strmých loziť museli. No vcelku podarilo sa im to a hrad vyhupol sa dáko do výšky. Aj strešný žľab fungoval, čo zistili sme, keď dvaja odvážlivci doň obsah mechúra vypustili, bo vody na plytvanie sme nemali… Keď všetko hotové už bolo, pod vežou pauzu krátku sme si všetci dali. Tam polievky navarili, dačo pod zub dali, ligu na oslobodenie kôz založili – čo však u dievčat s ohlasom nestretlo sa a bránili sa. Ešte aj novú, doteraz neprístupnú miestnosť odfotili, bo klenba prevalila sa na nej – no diera tak malá bola, že Zola do nej dolu hlavou strčiť sme museli. Ešte aj Vrkoč s potomkom svojim sedem mesačným pochváliť sa prišiel do kruhu priateľov. Tak na slnku hoveli sme si, kým sme sa znova nerozišli za svojimi povinnosťami.

Nakoniec však všetci pri ohni v doline stretli sme sa, pri gitare a víne tokajskom a iných mokoch lahodných, v kruhu ľudí, s ktorými sa dobre cítime. Tak pri zábave veselej do skorého rána niektorí vydržali. Ešte aj návštevu pri sebe sme mali – to z Moravy chlap prišiel, čo na Uhrovci dvorného fotografa robí roky dlhé. Teraz na hrad náš zablúdil, by dačo do aparátu ulovil. Na spanie uložil sa v budove susednej, čo už zrútením hrozí, i keď dnu volali sme ho, veď miesta bolo dosť. Tak aspoň dáku karimatku a spacák sme mu ponúkli. Nedeľa ráno zase slnkom privítala nás, k ohňu nahnala a raňajky zjesť donútila. Potom už len poriadok sme si po sebe porobili, zbalili sa i domov postupne vytrácali. Niektorí ešte na Bzovíku zastavili sa, by si ho obzreli, aj dáke slávnosti tam mali z dediny. Nuž a to je asi tento rok posledná brigáda, inú prácu načínať sa neoplatí. Hádam ale na budúci toho ešte viac spravíme a času nájdeme. Verím, že v kruhu priateľov dobrých – starých aj nových sa zas zídeme.

O seminári hradológov na Dobrej Vode konanom.

Pozvanie dostali sme od združenia, čo obnove hradu Dobrá Voda i Katarínke venuje sa, na seminár hradológov z krajiny našej. Seminár konal sa v škole v Dobrej Vode, v priestoroch veľmi príjemných a pohostinných v dňoch 8.-10.12.2006. Za naše združenie náš vojvoda Bacil a Majka, žieňa jeho zúčastnili sa, žiaľ Martin, náš dvorný archeológ ísť nemohol. Každý z nich o svojom združení porozprával i množstvo materiálov premietol, ako aj o prácach vykonaných referoval. Veru do neskorých nočných hodín trvali besedy o záchrane hradov našich, kde množstvo podnetných nápadov padlo. Tiež na kláštor sv. Kataríny a hrad dobrovodský pozrieť sme sa boli. Veru čaro tých miest veľmi veľké je a záchranu si zaslúži. Tak spoznali sme kopu nových tvárí a vzťahy utúžili a nadviazali nové. Snáď bude sa nám dať na ďalších stretnutiach byť, bo potrebné sú preveľmi.

Výprava za poznaním do podzemia smerujúca v posledné dni roka tohto.

Na konci roku, po sviatkoch vianočných, využijúc počasie príhodné, snehom neoplývajúce, vybral sa ctený vojvoda Bacil aj s pani vojvodkyňou Majkou a dvorným archeológom Martinom na poznávaciu výpravu za tajomstvom podzemia Hontu. Ich kroky do Dvorníkov najprv smerovali, by diery zvané Dúpänce si obzreli a zdokumentovali. Žiaľ hmla studená život trochu znepríjemnila im, slnka nedopriala, ale aj tak v nálade dobrej nástrahy kraja zvládli, k dieram sa dostali – najprv k diere zvanej „osemdierka“ si po skale vyliezli, obzreli a zdokumentovali to tam. Potom do neďalekej tiesňavy nakukli, kde obrovia mohutní balvany nahádzali a ryhu do skaly vyorali – no obrov svojimi krokmi odplašili a tak žiadneho zajať nemohli. Pobrali sa teda k diere ďalšej – „dvojdierka“ volanej, kde obydlie by bolo veru pekné, keby sa trochu upratalo. Keď si ešte Martin jednodierku obzrel neďalekú, pobrali sa povozom do Lišova, bo aj tam podzemie skrýva svoje tajomstvá.

V Lišove za pomoci obyvateľa miestneho, čo veru 63 rôčkov na chrbte niesol a ani nebolo to na ňom badať, k jedným dieram odviedol ich za dedinou. Zvláštne miesto to veru bolo – jak zámok vyzeralo, komnaty klenuté, kedysi omietnuté, okná a dvere, pec i kuchyňu čiernu, i záchod s letopočtom 1803 sme tam našli. Blúdili sme po sálach tých mohutných, v skrinkách čarovných obraz priestorov tých uschovali, kým zima nás nepopohnala k miestu inému, rovnako čarovnému. To za vinicami nachádzalo sa, ďalej od dediny. Ono trochu spustnutejšie je, okná zvetrané do lesa hľadia, stropy rovné, v skale tesané za sebou sa radia. I miestnosť s posteľou nachodí sa tam, i kuchyňu čiernu s komínom a dlhú pivnicu do hlbín vedúcu, kde o hlavu duchovia obtierali sa, v opare ukrytí, čo pod stropom plazil sa. Pred vchodom do pivnice tej i pascu na duše zblúdilé mali – to diera hlboká tam bola. Našťastie duch žiadny z miest tých do batožiny sa nám neukryl a domov sme si ho neodniesli…

Nuž stmievalo sa nám pomaly, i zima už bola, tak do Plášťoviec a k Drieňovským viniciam už nešli sme, ale domov sa radšej pobrali. Veď ešte bude príležitosť hádam aj tam sa vybrať. Tak zavŕšili sme zaujímavo rok 2006 a veriť môžeme, že aj v roku ďalšom kopu zaujímavého zažijeme.