Rok 2005
Snem združenia na zámku konaný, kde rady svoje rozšírili sme a prezentáciu prezentovali.
Nový rok snemom začali sme, ktorý konal sa na zámku zvolenskom dňa 23.01.2005 v miestnosti klenutej, pre kráľov vhodnej. Tam okolo stola posadali sme si v počte hojnom, hosťami dvoma rozšírenom a rokovanie spustili o živote združenia. Výkaz činnosti vojvoda náš poskytol na posúdenie, kde naše skutky v roku minulom popísané boli, čo porobili sme a dosiahli. V skratke spomeniem len vydanie skladačky „Sprievodca po hrade“, osadenie dverí na bráne a iné úspechy dosiahnuté. Po hlasovaní bol výkaz schválený. Podobne aj správa o hospodárení dopadla, kde žiadne chyby zistené neboli a v roku minulom dobre sme hospodárili.
Ďalším bodom snemu boli plány naše do roku tohto, tak diskutovalo sa schuti, čo potrebné bude. Zakúpenie krovinorezu a študijného pobytu v Budapešti schválilo sa, ako aj kopa ďalších dôležitých vecí.
Radostná udalosť stala sa tiež, a to taká, že do radov našich dve nové duše pribudli – menovite za členov prijali sme Andreja Pečimútha a Paľa Maliniaka, ktorí veľkým prínosom pre nás stali sa a už dlhšie nám pomáhali. Vďaka im združenie naše novú krv dostalo a snáď tak pomaly nevymrie, ako nám hrozilo…Nech pochválení sú za skutok svoj a odvahu preukázanú. Na koniec vojvoda náš, pomocou stroja zázračného na stenu premietajúceho obrázky pohyblivé, všetkým prezentáciu hradu predviedol vo verziách dvoch, na ktorých už dlhšie pracoval, by slávu hradu do sveta šíriť sme mohli a tiež združenia nášho a našich spolupracovníkov. V prezentácii tej vyše 150 obrázkov ukrytých je a kopa textu k nim. Snáď medzi návštevníkmi záujem o ňu bude a na odbyt pôjde.
Nuž črtá sa rok sľubný, plný noviniek a zmien, no odvahu nestrácame a ani chuť za vec našu bojovať do dychu posledného.
Potom na záver hostinu bohatú spravili sme si, v krepárni susednej na palacinky chutné sadli a všetky ich pojedli. Nakoniec však domov pobrať sme sa museli a tak sme sa vrúcne rozlúčili.
Výprava veľkonočná na neznámy hrad smerujúca, ako aj na Čabraď a Zvolen smerujúca.
Zima dlhá tohto roku bola a veľmi neskoro a neochotne končila, a tak stalo sa, že pre choroby rôzne a chlad panujúci uvažovali sme, či vôbec na hrad ísť. Napokon ale rozhodlo sa, že v sobotu prieskumnú výpravu zorganizujeme a potom na našom hrade zostaneme. No sobota dažďom privítala nás a predpoveď tiež špatná bola. Neodradilo nás to však, pretože podľa indícií získaných na neznámy hrad zvedaví sme boli. Tak na stanici stretli sme sa siedmi statoční – ctení Bacil s Majkou a Attilom, bratom jeho, ďalej Bobr z Bobrova a ctená Lucia naša, i ku skupine pridali sa ctení pán Hanuliak, známy to archeológ a Paľo Maliniak, náš dvorný historik.
Na povozoch dvoch pod hrad ten doviezli sme sa, pričom skoro srnky zrazili nás, keď prednosť na ceste nedali nám, keď na ňu vychádzali. Ďalej už len pešo, či štvornožky na kopec vyštverali sme sa a za pravdu si dali, že veru hrad nachádza sa tam. V stromoch ukryté valy a pozostatky budov tam boli. Tak objav hneď mliekom zapili sme a koláčom zajedli a potom do objavovania pustili sa. Rozbehli sme sa po areáli a fotili a skúmali, čo by nám o veku dačo napovedalo. Tak pár črepov a kosák našli sme, ako aj zubadlo a rúčku z vedierka. Čas však už pokročil nám a tak zase zbehli sme dolu k autám a do Bzovíka odviezli sa, kde v hostinci objav kofolou zapili sme, bo nič teplé tam nemali. Tam cesty naše rozišli sa, jedni do Zvolena vrátili sa a druhí na Čabraď išli.
Zima táto veru riadne podpísala sa na stave cesty, také výmole tam boli, že ledva prejsť sa dalo. A to ešte v rokline sneh a ľad bol. No zišli sme šťastne a rozvodnenú Litavu poobdivovali. Pršať však začalo znova a zotmelo sa. Tak do spacákov zaliezli sme a do rána spali sladko.
V nedeľu pršalo celú noc a ešte aj ráno, no potom na chvíľu prestalo, tak na hrad vybehli sme. Tam na zabitú muflónicu natrafili sme pod bránou hradnou. Asi dačo zadrhlo ju. Aby nesmrdela nám tam puchom hnusným, za nohy uviazali sme ju a preč odtiahli, do diaľav bezpečných zo skaly ju zvrhli. Tam už zver postará sa o ňu. Potom však zase pršať sa pustilo a tak, aby vôbec z doliny sme sa dostali, radšej zbalili sme sa domov išli.
Veľkonočný pondelok nádherné slnko osvietilo, až ľúto nám bolo, že nezostali sme. Tak náhradný program vyhútaný bol a na Pustý hrad Zvolenský nás zaviedol. Tam národa bolo neúrekom, no slnko hrialo a v pahrebe upečená živánska brucho pohladila. Tak dobre nám padla… Už stmievať sa pustilo, keď hrad ten opustili sme a cteného Bobra na vlak odprevadili. Tak skončil sa víkend dlhý, náramných objavov plný.
Jednodňová brigáda kosením vyplnená
Darmo snažil sa náš vojvoda ľud svoj pozháňať, nik na výzvu nereagoval a neozval sa. Tak nikam nakoniec nešiel. Ale v hodinách nočných zúfalý telefonát dostal, že kde je, bo Andrej sám pod hradom je, a nikoho tam nevidí. Tak vyšlo najavo, že číslo on má iné a tak vojvoda darmo spojiť sa s ním snažil. Nuž prečkať noc osamote súdené mu bolo, kým na svitaní povozom pre neho Bacil prišiel a na nový starý neznámy hrad odviezol. Tam do čistenia od krovia pustili sa, aby nebol tak zarastený, zamerať a nafotiť z lietadla sa dal. Mordovali sa tam do podvečera, a vcelku darilo sa im, no tu zrazu hlasy a ľudia zjavili sa tam. To turisti maďarskí po hradoch putujúci pozrieť sa prišli. Veľmi prekvapení boli, že tam niekoho našli… Tak porozprávali sme sa s nimi krkolomne a pozvali ich aj na náš hrad. Potom už len do auta nasadli a cez Dobronivský hrad domov sa pobrali.
Jarná brigáda a všetko čo s tým súvisí, kosenie a čistenie hradu, aj krov sme mali stavať a nestavali a tak.
Počasie nádherné na ten víkend vyšlo nám, teplé slnko opieralo sa do pliec a hrialo nás pri každom kroku. Tak bolo dohodnuté s Ugom, že jarnú brigádu o mesiac posunieme kvôli zime tuhej, čo panovala nám. Tak teda v termíne 30.4.-1.5. konala sa. V piatok večer pri ohni stretli sme sa v menšom počte, ale o to družnejšie a v debatách presedeli do neskorých nočných hodín. Háveď hlodavá v noci neukázala sa, jedlo nám nežrala a tak vcelku pokojne sme sa vyspali.
Sobotné ráno spevom vtákov a slnečnými lúčmi zobudilo nás. Tak nástroje svoje po raňajkách prihotovili sme si a na hrad vyrazili. Tam už nás čakali Zolo, Ivan, Bobor a Roman, ktorí na bráne spali a hrad strážili. Oni do pálenia minuloročného krovia pustili sa, my ostaní do kosenia a pílenia. Jedni mačetami čistili nádvoria, druhí pílami kosili stromy pri 4. bašte, ja zas náš krovinorez zabehával som na kroví severného opevnenia. Vcelku dobre sa s ním kosilo. Takto svorne pracovali sme do večera a celý hrad vyčistili. Potom už len zaslúžený odpočinok a jedlo v doline očakávali nás. Tiež zlaté šišky borové všetci dostali na pamiatku skutkov týchto.
Nedeľa prišla, ani sme sa nenazdali, vstávať sa nám unaveným nechcelo, no museli sme. Ešte trochu opravili sme krytinu na streche brány, potom už len poriadili a pár skladačiek sme predali turistom z Čiech, čo prišli tam. Dáky znalci prírody to boli, bo užovky si fotili a aj jaštera zeleného, napodiv veľmi krotkého. Ešte malý výlet pod Sokola sme si spravili, dačo nafilmovali a pofotili, párik krkavcov si obzreli. Potom už len cesta domov čakala nás. Škoda len, že krov brány, čo naplánovaný sme mali, nepostavil sa, pretože napriek požiadavke z dediny drevo nedoviezli, i keď tesárov nachystaných sme mali. Ale ich je to vec…
O účasti na seminári o hrade Šášov, ktorý v Žiari konal sa a kde naše spoločenstvo prezentovali sme.
Hneď začiatkom mája, tuším 10.5. konal sa seminár o hrade Šášov, ktorý organizovalo Združenie na záchranu hradu Šášov. Nuž a na ten seminár pozvali nás, aby sme naše združenie prezentovali ako svetlý príklad, že aj malé spoločenstvo nadšených ľudí dokáže veľa prospešného spraviť.
Tak za naše združenia putoval tam náš vojvoda, Bacil zvaný, pričom cestu vcelku dobrodružnú mal, bo autobusy mu v Žiari zastať nechceli. Našťastie však ten posledný uhovoriť sa nechal a na hlavnej ceste ho aspoň vysadil. Kusisko pešo prejsť tak musel, no načas došiel. Tak už prípravy v prúde plnom boli a postupne sála zaplnila sa ľudom zvedavým. Okrem nás aj iný tam prednášali – pán Mosný tam o histórii hradu prednášal, pán Hoššo zas o archeológii. Zo združenia šášovského dva príspevky boli – o samotnom združení a o ochrane a biodiverzite prírody.
Na seminári tomto po prvý krát naša prezentácia predvedená bola na verejnosti, úspech mala, čo hrdosť do sŕdc našich to vlialo, že nie nadarmo robená bola. Tiež tam mnoho nových ľudí spoznali sme – okrem iného pána Kafku, spoluautora knihy o sklárstve.
Potom na chutnom obede sme si pochutnali, skôr než domov zase rozišli sme sa. Ešte spomenúť musím, že v čase tom náš Paľo Maliniak v Bratislave v archíve práve bol a listiny staré obzeral, by záhadu dvoch hradov Litavských objasnil. Keď čriepky zmienok pozliepame, novú históriu hradu napíšeme, nech pravde historickej bližšie zas budeme.
O brigáde po dlhom čase organizovanej, kedy s krovím hustým zas bojovali sme.
Ete z jari posielali sme do obce list, v ktorom žiadosť o nájom hradu vyjadrili sme, ako aj to, že na zasadnutí obce chceme byť, no napriek urgencii doteraz (po 4. mesiacoch) vyjadrenie nemáme a na zasadnutie nepozvali nás. Tak bojkot prác vyhlásili sme a pokoj rukám dali. Iba dve malé brigády cez Andreja spravili sa, by ľudia do hradu aspoň dostali sa. Po čase dlhom však výzvy ľudí presvedčili nás, nech s tým dačo spravíme a hrad zo zelene oslobodíme. Tak po telefonickom potvrdení (z iného zdroja), že odklepli nám nájom hradnej brány na 15 rokov, brigádu spravili sme. Stalo sa tak začiatkom augusta, 5.-7.8.05 , kedy v piatok husto pršalo nám, no v sobotu slnko potešilo, by v nedeľu zase za mraky schovalo sa.
Ešte začiatkom toho týždňa volali mi z obce, že krov na bráne robiť sa bude…tak obvolal som ľudí a dvoch majstrov zohnal som z krajín Českých. No keď tam prišli sme, zas dreva nebolo. No čo už dodať k tomu…Tak do rúk krovinorezy a mačety vzali sme a chodníky a nádvoria vyčistili. Aj sama príroda pomohla nám a slnka dopriala. Po práci ešte na výhliadku pobrali sme sa, by hradom pokochali sme sa z diaľky.
Tiež zaznamenať prislúcha mi, že rady naše o dvoch nových ľudí rozrástli sa, a to o Petra a Luciu z Bratislavy, ktorí spolu s pudlíkom Saškou tú diaľku prekonali a svojim príjemným vystupovaním a pomocou nám radosť spravili. Vďaka veliká všetkým, ktorí ruku k dielu priložili.
O daždi hustom na hlavy padajúcom, vykosenom hrade a ručiacich jeleňoch.
Po mesiaci dlhom zas pod hrad kroky naše smerovali, by sme hradu pomohli a dačo porobili. V piatok 16.9.2005 nádherné počasie nám prialo, keď schádzali sme sa pod hradom. Ešte dní pár predtým s Frankom hovoril som, že krov by stavať chcel a pýtal sa, že kedy prídeme…No keď prišli sme, drevo zas nachystané nebolo. Tak z dvora aspoň rebrík vzal som, nech na bránu ľahšie vylezieme. Zložili sme sa každý po svojom, jedny do základne, Peťo s Luciou v stane na verande. Keď zotmelo sa nám aj zaľahli sme, že si pospíme. Spln mesiaca a ručanie jeleňov nás uspávali, len taká rozkoš. Andrej s partiou tradične v noci došli, teraz však na aute a so spevom mocným, až krotiť som ich musel. Nad ránom však mocný lejak sa pustil a Andreja s chalanmi z hradu vyhnal, ráno jak sliepky zmoknuté boli.
Veru ani ráno lepšie nebolo, voda len tak padala a tak do obeda čakali sme, či sa umúdri. No napokon aj pracovať sa dalo, kosiť sme sa pustili a aj dieru v múre brány sme zamurovali, nech ľudia tade nelozia. V takom pracovnom ošiali sme boli, až sme všetko vykosili, silon minuli a unavili sa. Napokon sme preto do doliny zišli a jesť si spravili, bo sa už pomaly stmievalo. Pri pečených zemiačkoch a iných dobrotách sme dlho do noci sedeli a debatovali.
Nedeľné ráno pekne nás zobudilo, poriadili sme si, pobalili a ešte do pustovne a na Sokol sme vybehli. Potom už ale aj domov prichodilo nám ísť, tak sme išli…
Brigáda jesenná, dažďom skropená, kedy chodníky robili sa a bojovalo so zeleňou.
Tak nadišiel ten čas, kedy jeseň na hrad zavíta a s ňou aj všetci priatelia Hadieho údolia. Stalo sa tak cez víkend daždivý 21.-23.10.2005 .Zraz sme mali v piatok pod hradom už okolo obeda, kedy štyria sme sa tam stretli a drevo na oheň chystali v daždi hnusne mokrom, za krk stekajúcom. Postupne sme do počtu pribúdali, najprv naši priatelia zo Sklabine prišli, potom aj ostatní sa k ohňu schádzali. Tak dialo sa až do rána…Večer pri ohni veselá zábava bola, príhodami rozprávanými korenená. Náš priateľ Zolo na aute novom prišiel – tak už aj kone osedlal.
Sobotné ráno veru mokré bolo, keď vstali sme, no nepršalo veľmi, tak sme po raňajkách a litroch teplých nápojov vypitých na hrad vyrazili, by sme dačo porobili. Kosenia tam bolo habadej a aj inej roboty – pre návštevníkov hradu dali sme chodníky dokopy, kamene vyzbierali, kus hradu odlesnili. No príjemnejšie robilo by sa, keby za krk voda nám nepadala – my sme sa však nevzdali a prácu si dorobili. Potom pekne pri ohni poschádzali sme sa, večeru si uvarili a zábave sa venovali. Tú Mišo na kameru aj zvečnil a tak skutky niektorých jedincov zachytil pre budúce pokolenia. Nuž noc bola dlhá, daždivá, no dreva bolo dosť a aj chuti prikladať, tak nám oheň dážď nezahasil do rána ďalšieho.
V nedeľu ako vždy, po raňajkách poriadok sme porobili a každý svojim smerom sa pobrali.
Výprava do krajín maďarských, kde v archíve mole vyháňali sme z listín starých.
Už dávno sme tam ísť chceli, bo v archívoch ležia tam poklady hotové, doteraz pre ľudí neznáme. Tak rozhodnutie padlo, že vyberieme sa tam – nuž a vybrali sme sa. Stalo sa tak v stredu 9.11. o piatej hodine rannej, kedy na vlak sadli sme ja Bacil zvaný a Paľo Maliniak, dvorný to historik. V Nových Zámkoch do iného vlaku presadli sme, kde už Zolo čakal nás a po celý čas tlmočníka nám robil. Cesta v pohode ubehla nám, škoda len že hmla hmlúca bola a tak z krajiny veľa nevideli sme. Do Pešti došli sme celí a hneď dáke zlaťáky zamenili sme, by na stravu bolo a aj knihy. Potom cez mesto to veliké pustili sme sa krížom, ponad Dunaj široký na Budínsky hrad do archívu. Tam pekne zaregistrovali nás a do bádateľne vpustili, staré listiny na stôl vyložili a my sme teda bádať sa pustili. Keď už čas nám pokročil a my sme už plný vedomostí boli, von sme sa vybrali, hrad sme si pozreli a jeho druhým koncom vyšli, cez Dunaj prešli a k kníhkupectvách kníh haldy nakúpili. Potom ale už ponáhľať sa nám bolo na vlak, Zolo na jednu stanicu, my dvaja na druhú, bo inou trasou vracali sme sa do Zvolena. Nakoniec šťastne našli sme svoj vlak a do krajín rodných sa dopravili, hmlu strašnú zase zakúsili, keď sme vystúpili. No cesta tá, účel splnila veľmi, kopu nových informácií o hrade nám priniesla a aj o jeho majiteľoch. Iste to nebola posledná cesta do Budapešti, čo vykonali sme.