Rok 2003

18.1.2003 – O sneme nášho združenia a o veciach na ňom prejednaných.

Ako vždy začiatkom roka, tak aj teraz dňa 18.1.2003 sa konal snem združenia nášho v meste Zvolene. Takmer začať sme nemohli, bo hostinec ten až o hodinu neskôr otvoriť mali, jak sme si dohodli. No vyriešilo sa to a mohli sme rokovať. Ctený náš predseda, urodzený vojvoda Bacil zhodnotil všetky práce, čo na hrade vykonali sa, ako aj účasť členov a brigádnikov. Niektorých pochválil, iných haniť musel. Za ten rok toho veľa urobilo sa, hrad od krovia vyčistený bol a kus z neho pomeraný. Bránu podarilo sa opraviť a takmer celú zastrešiť. Tiež veľa poznatkov experimentmi získali sme pri budovaní brány. Plán na ďalší rok urobil sa, čo a jak robiť sa bude, a čo zlepšiť by sa malo. Tiež hospodárenie zhodnotili sme. Kvôli nezaplatenému členskému takmer cteného Borku vylúčili sme, no dohodlo sa, že ešte vyzve sa a týždeň počká, a ak ani potom nezaplatí, dôsledky znášať bude. Stihol to však našťastie na chvíľu poslednú. Ako hosťa pozvanú sme mali milú Jackye z Hadieho údolia, ktorá mnoho dobrých návrhov mala a z účtovníctvom pomáhať sa rozhodla. Vďaka naša veliká jej za to patrí. Keď prebrali sme všetko, na dobrotách pohostili sme sa a snem rozpustili.

28.-30.3.2003 – O brigáde jarnej, ktorú spolu s Hadím údolím urobili sme a zas kus práce na hrade vykonali.

Teplo aby bolo modlil som sa, keď dátum brigády jarnej dohadoval som s milým Ugom, čo s ním spolu organizujeme tú bohumilú akciu. No a vcelku vyšlo nám to, lebo pekne slniečko hralo v dňoch 28.-30.3.2003 kedy pod hradom zišli sme sa. Niekoľko odvážnych už tam vo štvrtok bolo, no hlavne v piatok stretli sme sa tam. Dreva čosi nachystali na oheň, nech v noci hriať nás môže a vody tiež nanosili. Podvečer okolo ohňa poschádzali sme sa v o čosi menšom počte ako inokedy, ale nebolo to na škodu veci, lebo tí čo prišli, prišli hlavne pomáhať a nie sa len zabávať. Pravda pár buričov našlo sa čo na susednej chate zložili sa a rozpustilej zábave oddali, čo horšie – pár dezertérov v našich radách sa tiež našlo a celú noc s nimi hýrilo. Ráno potom vstať nevládali a celý deň prespali. Na ospravedlnenie nech im slúži, že v náhradnom termíne prácu si odviedli.

Ráno slnko z pelechov nás vytiahlo a na hrad vyhnalo, kde kopa práce nás už čakala. Bolo treba strechu dokončiť a nádvoria zas vykosiť, čosi krovia aj popáliť. Tak s vervou do práce pustili sme sa, dvaja odvážny na streche pokrývali, dvaja nám krytinu podávali a ostatní s mačetami a pílami do krovia sa pustili. O ich šikovnosti nech hovoria samotné skutky, bo celý západný bok hradu vykosili a aj baštu tretiu a baštu okrúhlu od krovia oslobodili. Tiež jednu či dve kopy krovia starého oheň strávil a aj odpadkov kopa okolo brány vyzbierala sa. To už však podvečer bol a únava a nedostatok krytiny nás z práce odohnal. A tak kúsok strechy pokryť aj nabudúce bude treba. Pri ohni v doline hlad, smäd a únavu odohnali sme a do neskorých nočných hodín zabávali sa. Ešte pred zotmením na jedno tajomné miesto pozreli sme sa a veru zapotili sa nám čelá, bo nálož výbušnú sme tam z vojny našli. Však nebezpečná už našťastie nebola a tak zlikvidovali sme ju. Ktovie, aké prekvapenie nás tam v tej vodnej bašte ešte očakáva. Potom však dolina stíchla a ovládla ju noc. Ráno nedeľné vstávať sa nám nechcelo, no nakoniec vstať sme museli, zbalili sa a každý sa zas domov rozpŕchol. Vďaka im všetkým za pomoc tú.

Po týždni traja na hrad sme sa vybrali, aby strechu sme dorobili, aj sa nám to skoro podarilo, no zas výchrových spôn dosť nebolo a tak už len asi 14 kusov šablón nám položiť ostáva. Škoda veliká, už to hotové mohlo byť.

Noc veľká na hrade s priateľmi strávená, o hľadaní sklárne a iných kúskoch tam stváraných.

Vďaka nášmu priateľovi Ferovi z Popradu auto sme získali, a tak na Veľkú noc na vlastných koníkoch doviezli sme sa pod hrad náš. Cestou ešte defekt opraviť sme dali, milú Luciu vo Zvolene vyzdvihli a u Roganských v Dolných Mladoniciach sa zastavili. Potom po kľúče stavili sme sa a už pod hradom rozložili. Večer k nám pár priateľov ešte pribudlo a tak vcelku veselo nám bolo. Piatok vcelku pekné počasie ešte bolo, no trošku sa ochladilo. Snažili sme sa krytinu dorobiť, no asi v polovici práce skončili sme pre nedostatok šablón, poraziť ma z toho už ide. Ostatní na štítovej hradbe krovie sekali a staré popálili. Jašterov pár pekných zelených sme videli a hneď ich aj odfotili. Okolo obeda Števo ďalších ľudkov doviezol a snami chvíľu pobudol, čakajúc na Bobra. No potom domov sa pobral a pri Nitre sa s ním stretol. Bobor nakoniec až večer dorazil k nám. Tak rozrástlo sa spoločenstvo naše. Mňa dáka choroba zmáhala. Pri ohni však veselo nám bolo a až chlad nočný na pelech nás odohnal. V sobotu po raňajkách Mišo s priateľkou opustiť sa nás rozhodli, a tak na našom aute do Krupiny vzali sme ich. So cteným Bobrom potom po obchodoch sme behali a jedlo, lieky zháňali. Medzi ľuďmi rozruch tým spôsobili, bo Bobor v dobovom kostýme oblečený bol. Po obede výdatnom a malom oddychu na prechádzku pustili sme sa a to skalu zvanú Sokol sme sa navštíviť rozhodli. Pobudli sme tam chvíľu a ešte aj pustovňu si prehliadli. Potom pri ohni ctený Heňo svoje kaukliarske kúsky nám predvádzal a poniektorých aj učil, čo skúsiť si to chceli.

Nedeľu strávili sme prechádzkou do bývalej sklárne v doline Litavy. Najprv rovno cez kopec za okrúhlou horou pustili sme sa, čím rovno tam sme sa dostali, skláreň si prehliadli a potom ešte pokračovali sme až ku ceste, čo z Cerova ide. Potom dolu dolinou vracali sme sa. Niektorí cez brody, iní zas po zverských chodníkoch suchou nohou sa snažili. Nakoniec šťastne vrátili sme sa.

Pondelok ako vždy v pohode sme prežili, len pár nevzdelancov oblievať sa chcelo. To však ich vec je. Pri ohni a zábave bavili sme sa až kým zbaliť veci sme nemuseli a domov sa pobrať nemali. Ten deň kopa ľudstva tam prišlo, až dolina hlasmi zunela.

2.-4.5.2003 – Víkend ďalší čo na hrade strávili sme, a východné opevnenie zamerali a potom zas s priateľmi hradológmi hrad pozrieť sme boli.

Len traja našli sme sa, čo cez víkend 2.- 4.5. 2003 na hrade pobudli a pritom aj kus práce odviedli. Vykosili sme krovie popri východnej hradbe, aby zamerať sme ju mohli, a tým merania za dva roky spojili. To sa veru aj podarilo a tak prvý pôdorys hradu na svete je. Chýba na ňom už len časť západného opevnenia a najstaršie jadro hradu. Už teraz však povedať môžeme, že hrad 200 metrov dlhý je a 97 metrov široký. Potom ešte druhú skláreň v doline sme hľadali, dáke náznaky sa nám aj podarilo nájsť, avšak nie sme si celkom istí, či práve tam bola. No však čas ukáže nám.

O týždeň ďalší zas na jeden deň prišli sme tam s priateľmi, čo po hradoch putujú. Z Čiech, či Moravy boli, a s nimi aj náš priateľ Mazo zvaný. Tak po posilnení sa pečenými špekačkami po hrade previedol som ich a všeličo poukazoval. Pár veľmi dobrých záberov sa im podarilo nafotiť. Snáď spokojní tam boli a páčilo sa im tam. Myslím však, že áno.

Zvesť radostná ku nám sa dostala, a to taká, že zas príspevok na opravu pridelili nám – a to 150 000 korún rovných. Za peniaz ten, už čosi opraviť sa dá a tak hlavne hradba štítová zachraňovaná bude, ako aj brány aspoň z časti dokončenie je možné.

O svadbách dvoch čo udiali sa v našich radoch.

Dňa pekného a to 17.5.2003 náš milý Jaro – Krysa zvaný slobodu svoju na klinec zavesil a milú Mirku zo Šale za manželku si vzal. Svadba to bola nevídaná a slávna, kde zhŕklo sa hostí veľa a dobre zabavili sa. Obaja v odevoch krásnych šťastím len tak žiarili a verím, že tak šťastní budú naveky.

Týždeň nato, dňa 24.5.2003 zas milý Pišta – Ostrožlík, aj Čechúr zvaný svadbu svoju strojil, a to v peknej dedinke pri Prievidzi, v Pravenci v kostole milú Denisu za manželku si vzal. I paráda veľká vraj že to bola, veď mladomanželov samotní rytieri z Ricassa strážili, aby si to nerozmysleli a nebodaj neušli. Pohostenie dobré za to sa im ušlo. Tak nech radosť a šťastie je im spoločníkom po celý život.

O prácach na hrade vykonaných v mesiaci júni a júli a prípravách na kultúrny deň, čo posledný júlový víkend konal sa s názvom – Stredovek na Čabradi.

mesiaci jún tri brigády konali sa. Prvá v dňoch 6.-8.6. konala sa, kedy krovie na hrade presekávali sme s vervou nám vlastnou, až krv z dlaní tiekla nám. No vďaka tomu hrad priechodným sa stal pre ľudí, čo zavítajú tam. Smutnú vec zistili sme však, a to takú, že klenba schodiska do podzemia vedúceho prepadla sa nám, a tak o veľkú zaujímavosť hrad prišiel. Do tých končín už nebezpečné vstupovať je -–teda chodník kosiť prestávame.

Ďalšia brigáda v dňoch 20.-22.6. konala sa. Vtedy okolo štítovej hradby krovie vysekali sme, aby opravovať sa mohla. Tiež trávu na prvom nádvorí pokosili sme. Potom ešte vhodný kameň na opravu kvádrov sme vyhliadli.

Treťou brigádou v dňoch 27.-29.6. sme začali napĺňať naše predsavzatie, že v roku tomto štítovú hradbu opravíme. V neďalekom lome kamene porcovať sme sa pustili a potom opracovávať do stavu potrebného, aby v múre použiť sa dali. Kameň veru zabrať nám dal, no odhodlanie naše úspech slávilo a jeho odpor zlomilo.

V mesiaci júli zas brigádu sme mali, kedy novú latrínu v doline sme postavili – veľmi pohodlná je a umne navrhnutá tak, aby zástavkou vztýčenou súkromie na nej si človek zabezpečil. Tiež odnímateľnú nástenku zhotovili sme, kde história hradu a naša činnosť opísaná jest. Potom javisko pre šermiarov vlajočkami vyznačili sme a hrad vyzdobili, tiež z cesty kamene vyzbierané boli a drevo na oheň nachystané.

26.7.2003 – O sláve veľkej, na hrade konanej pre potechu hostí z krajiny celej, kde rytieri umenie svoje predviedli a ľudí zabávali.

Mocní a slávni rytieri z celej krajiny poschádzali sa na hrade našom, aby jeho slávu do výšav pozdvihli a ľuďom radosť spravili. Stalo sa tak dňa 26.7.2003 kedy aj počasie nám prialo a slniečko priveľmi nehrialo. Už v piatok vojsko to utáborené na mieste bolo, aby ráno na nohách v zbroji nachystané na ľud čakalo. Keď ten dostavil sa, a vôkol usadený bol, svoje umenie slávni rytieri predvádzať začali. Boje ťažké s humorom striedavo prekladali, i poučenie dávali veľkým i malým. Ba dokonca dravé svoje vtáctvo publiku ukázali, kde sokola, netopiera i supa mali. Zbrane strašné palné tiež ľudia obdivovať mohli, lukostreľbu a hudbu dobovú tiež, čo do uška hrala im. Potom na záver poučno-mravno-humorným predstavením s ľuďmi rozlúčili sme sa. Predstavenie to o nesplnenom sľube bolo a o treste, čo nasledoval z tým.

Veríme, že ľudstvu tomu radosť iste urobili sme, e keď pár neokrôchancov sa našlo, čo urazenú ješitnosť na nás si chcelo liečiť. Potrestaní za to však hneď aj boli, bo v opojení v aute nešťastie ich stihlo. V nedeľu potom, keď poriadok sa spravil, všetci do sveta sa rozpŕchli a pod hradom ticho rozhostilo sa.

O týždni pod hradom strávenom, kedy kamenné kvádre kresali sme a tiež gule delové a erb zhotovené boli.

Veru riadne zabrať sme dostali, keď v prvý augustový týždeň kresať kamene sme sa pustili, aby pekné kvádre z nich narobili sme. Najprv však veľké balvany na menšie sme delili, potom dolu svahom na kraj lesa priblížili a až tam potom z nich hotové kusy vyrábali. Dlane krvavé, plné pľuzgierov a boľavé prsty sme už po pár dňoch mali, no v odhodlaní tom sme vytrvali a dielo dokončili. Deväť kvádrov nachystali sme tak, že hneď do múra použité môžu byť, aby krajším a pevnejším sa stal. Tiež dve kamenné delové gule Majka skúsila vytesať, čo sa jej aj podarilo. V budúcnosti pri ostrej streľbe ich účinnosť odskúšať by sme chceli. Ctený Bobor aj erbovú platňu nad dvere si vytesal, so svojim erbom, čo v dome použije, keď stavať si ho bude. Tak veru tam čas sme trávili, a kto nám neverí, nech pozrieť sa tam ide, tie kvádre isto spozná na pohľad prvý, veď potom a krvou našou kropené boli.

Na záver, keď s tade sme domov šli, ešte vo Sv. Antone a v Štiavnici zastavili sme sa, do bane sfárali, aby sme našim priateľom kus histórie ukázali. Ešte mená tých, čo s kameňom mordovali sa – ctená Mária a ctení Bobr i Bacil to boli, nech pokolenia ďalšie to vedia. Prítomné pri tom ešte boli naše milé priateľky – Lucia a Lala, čo s kosením pomáhali.

O brigádach dvoch, čo nik na ne neprišiel a tak v hanbe zostali sme.

Kneď koncom augusta pod hrad náš vojvoda vybral sa, by ľud svoj pri práci viedol, nebolo však koho, keďže nik tam neprišiel. Plány veliké mal a nič z nich nedalo sa urobiť. Sám človek veľa nespraví.

Tak isto v mesiaci októbri mala sa brigáda konať, no z ľudí tých, čo chodili tam, nikto nemal záujem. Oslovených bola kopa iných – z nich len jeden by aj šiel. No na prácu, čo v pláne bola to málo bolo a ani počasie prívetivé nebolo a inú, menej náročnú prácu neumožnilo. Tak stalo sa, že po dva mesiace nič nekonalo sa.

O seminári o Honte konanom, kde zúčastnili sme sa a hrad spropagovali.

V Hontianskych Nemciach konal sa v októbri seminár o Honte, kde oslovení sme boli, či by sme neprispeli. Tak do práce pustili sme sa a hlavne zásluhou Pala Maliniaka históriu hradu spracovali, od najstarších čias po 16. storočie. Popri tom aj obrazovú prezentáciu podarilo sa nám urobiť a na stenu premietnuť, kde pohľady na hrad a našu činnosť predviedli sme a tým aj dosť zaujali. Po skončení veľká hostina bola, kde ochutnávka tradičných miestnych jedál bola a veru vyše 60 ich našlo. Radosť bola pobudnúť tam.

Tiež v tej dobe ctený Bacil novú verziu stránok vytvoril, kde kopu obrázkov a noviniek zaviedol, by ľudia mohli si vybrať, čo chcú pozerať. Hodnota diela vyčísliť by sa dala na tisícok tridsať, možno aj viac.

O brigáde jesennej s lesnými mužmi konanej v dňoch 14.-16.11.2003, kde kosilo sa ostošesť i keď snehu nám nakydalo.

Reputáciu našu zachránila nám jesenné brigáda, kde kopa udatných ľudí stretla sa, by pomoc hradu poskytla. Prišli aj napriek veľkej nepriazni počasia, kedy do rána kopa snehu napadala nám a zima vliezala pod nechty. V piatok večer pod hradom stretli sme sa pri poletujúcich vločkách, pri ohni sa hriali a spolu zabávali. Svojou prítomnosťou potešili nás naši priatelia z Čiech – ctení Bobr z Bobrova a Jirka Heralt s priateľkami. Na pomoc sebou vzali si aj krovinorez.

Nuž a v sobotu ráno, v bielej pohode, po raňajkách na hrad vybrali sme sa, by sme ho od porastu vyslobodili. Aj zameriavať v úmysle bolo, no na prsty zima bola, a tak nechali sme to na jar. Na pomoc prišli nám aj traja ľudia z hradu Sklabiňa – hotový to postrach všetkej tej buriny. Keď pustili sa rúbať, radosť bolo pozerať. Tak i napriek ťažkým podmienkam nanovo veľké nádvorie, východný palác a časť východného a severného opevnenia vykosená bola. Tiež mostík ponad dieru v klenbe pod vežou na chodníku spravili sme. V pláne mali sme aj strechy dorobenie, no z obce nám laty nedodali. Bez nich ťažko by bolo plachtu napínať, bo prvý vietor roztrhal by ju a robota by vyšla navnivoč.

V nedelu ešte sklabinčania popri západnom múre pílili, by hradbu od stromov oslobodili. Nuž a večer pri ohni stretli sme sa, kde v družnej debate mnohí do rána boli. Náš vojvoda však potom s hosťami z Čiech domov išiel, by sa cestou v D.Mladoniciach ešte zastavil. Udalosť túto zapisujem, by v pamäti ľudí zostala a na slávu tých 27 odvážnych, čo tam boli, volala.