Rok 2004
Snem združenia, voľba predsedníctva a iné dôležité veci…
Rok tento začali sme snemom združenia konanom na zámku zvolenskom dňa 10.1.2004, kde veľa dôležitých vecí prebrala sa. Od snemu tohto zmien sme sa dočkali, či však dobré budú a dopredu nás pohnú ukáže až čas. Po dvoch rokoch zas predsedníctvo naše volilo sa, kde za predsedu zas cteného vojvodu Bacila zvolili. Podpredsedom stal sa ctený Róbert, rytier zo zámku zvolenského a členom predsedníctva sa stal Zolo zo Šale. Nech úspech dláždi ich ďalšiu cestu.
Tiež našu činnosť zhodnotili sme a plány do budúcna snovali, účty skontrolovali a v debate pokračovali, pričom kopa dobrých nápadov tam padla. No aj nepríjemné a smutné rozhodnutie prijať sme museli, a to také, že troch členov z radov našich vylúčiť musíme, bo na živote spoločnosti neúčastní boli a ani členské si neplatili. Členmi týmito boli menovite Ján – zakladajúci člen, no ešte ani raz na hrade nebol, Štefan inak Čechúr zvaný a Ľuboslav. Škoda ich, no inak sa konať nedalo. Tiež naše rady dobrovoľne opustiť sa rozhodli Michal a Krysa, ktorý tiež bol pri zrode združenia a internet spravoval. Tak stalo sa, že rady naše zmenšili sa a správu stránok predseda na bedrá svoje berie si. Už veru riadny náklad na nich má, no boja sa nebojí a len tak sa nevzdáva. Udalosti tieto zjasnila túžba ctenej Jackye z údolia hadieho po vstupe do spoločenstva tohto, čomu my radi len sme a hneď za člena prijali sme ju. A zároveň výnimku sme jej udelili, že členské platiť nemusí, bo účtovníctvo nám spravuje a riadi.
Tak plno zmien poznačilo začiatok roka tohto, no kroky naše zastať nesmú a hrad brániť proti záhube aj naďalej musíme. Kiež by sme nikdy v úsilí tomto neustali, ani nikdy ustať nemuseli. Snáď, keď sa my pominieme, niekto túto úlohu po nás prevezme a dovŕši. Kiež by to tak bolo.
Výprava zimná spolu s priateľmi z Moravy konaná, kde hrad Bzovík a Čabraď navštívili sme a zimy sa nezľakli.
Stalo sa tak roku pána 2004-ho v dňoch 27.-29.2., kedy zima vládla a kopou snehu nás zasypala. Ctený náš pán vojvoda priateľov z Moravy na stanici zvolenskej si počkal a privítal, potom krokom smelým na hrady oba zvolenské zaviedol, by pochválil sa nimi. Na prvom, v meste postavenom, veci svoje zložili a už na druhý smerovali, i keď na hlavy sypal sa im sneh a zima útočila. Po námahe tej na kopec vyštverali sa a hrad obzreli rozľahlý, potom bočnou dolinou nazad na zámok zamierili, by bruchá svoje palačinkami osviežili. Po prehliadke skvostov tam uložených k nim ctená Majka- pani hradná pridala sa. Spolu do Krupiny presunuli sa, kde zásoby doplnili si a jedni busom, druhí pešo do Bzovíka vybrali sa. Počasie veru hnusné bolo a dažďom ich obťažovalo, a tak radi boli, keď v hostinci teplom spolu zasadli pred prestretý stôl, plný dobrôt. Tam už čakal ich milí Ugo s Mafiou, pričom neskôr aj Jackye a D´ady s Dankom pridali sa, a aj Jeffry a Mary.
Zámok Bzovícky však zamknutý bol a tak kľúče od neho náš vojvoda od starostky vypýtať bol a dostal ich. Tak v nočných hodinách na hrade prespať sme mohli, čo sme aj spravili, i keď zima strašná panovala, až zámok na bráne zamrzol a dnu pustiť nás nechcel. V bašte jednej zložili sme sa a na spánok uložili.
Ráno sobotné veru studené bolo a hmlisté, tak veru teplá strava v žalúdku dobre nám padla. Skupinu našu dvaja ľudkovia ešte doplnili- to ctení Attila a Andrej prišli za nami. Keďže však mrznúť sa im nechcelo, dopredu sa pohli, že dobehneme ich. Tak starostke kľúče vrátiť sme boli a poďakovať, potom už kroky naše na hrad Čabraď smerovali. Pre hmlu neprehľadnú po ceste vybrali sme sa a po hodinách dvoch do Vrbovka dorazili, kde hostinec sme prepadli a vyplienili. Potom cez polia žľabom k hradu sa spustili a v doline utáborili. Tam oheň teplý privítal nás. Obhliadku hradu absolvovali všetci, v snehu tam napadanom. Potom, keď náš vojvoda hostí svojich po hrade jeho povodil, zase do doliny zamieril a tam v družnej zábave dlho do noci pobudol.
V noci na nedeľu strašne nasnežilo a tak ráno celé biele bolo, čo hneď na fotkách zaznamenali sme. Oheň horko ťažko založili sme, by ohriali sme sa a čosi teplé navarili. Poniektorých, čo veľa vína vareného či iného nápoja boli vypili, hlava bolela, že na nohách stáť sa im nechcelo. Po tom, keď veci svoje zbalili sme, na púť do pustovne pobrali sme sa popri mlyne a osade hadej. Snehu záľahou brodili, za krk tiež zo stromov padal nám, no k cieľu sme dorazili a ľadopády obdivovali. Potom na Sokol vydriapali sme sa a snehové gule po sebe hádzali, až čas odchodu nadišiel a vrátiť sa museli. No za deň ten kopu zábavy užili sme si a celkove dobre nám bolo, i keď zima panovala a zmraziť sa nás snažila. Tak v doline cesty naše rozišli sa, jedny do Vrbovku, druhí na križovatku Čelovskú zamierili. Snáď ešte v zostave tejto sa stretneme, veď vcelku veselá kopa z nás bola a dobre rozumeli sme si. Kiež by na Moravu, či naopak, bližšie bolo.
Veľká noc na hrade, výprava na Staré Drieňovo, mlyn a iné objavy.
Ako každý rok, aj tento sme sa rozhodli, že Veľkú noc v dňoch 9.-12.4.2004 strávime na Čabradi. Žiaľ povoz náš nefunkčný bol, a tak po vlastných vybrali sme sa tam v piatok. Krupina opustená vo sviatok pôsobila pusto, len dajaký Peruánec malý obťažoval nás otázkami – že či do Afriky mierime…, no vykľul sa z neho náš spoluobčan počerný. V dedine po kľúče stavili sme sa a kus reči prehodili, potom do doliny sa zviezli, kde už Zolo s Dadym a Dankom čakali nás. Poslední dvaja zmienení hneď do balenia sa pustili, bo od predchádzajúceho dňa tam boli a domov sa zberali. A tak hneď do lúčenia sme sa pustili. Potom veci svoje sme vybalili a hrad skontrolovali, či po zime neubudlo nám z neho. Našťastie veľa nespadlo a tak do varenia večere sme sa pustili.
Na ďalší deň na výpravu sme sa pobrali, a tak dolu dolinou popri potoku sa motali, kdejaké zákutia objavili a pár črepov pozreli, až nakoniec do Drieňova sa vyšplhali po ceste starej. Pekným žľabom vinie sa, škoda len, že kopu odpadkov miestni tam vyvážajú. Chvíľu po dedine túlali sme sa, kým cestu na Adamov vrch sme našli, tam poobedovali sme, než na Staré Drieňovo sme vybrali sa. Žiaľ, nič mimoriadne nenašli sme tam, no kraj je to nádherný. Po chvíli blúdenia na cestu spiatočnú pobrali sme sa a to rovno do doliny zrázom. Tak k mlynu drieňovskému dospeli sme a popri riečke nazad. Aj vino vo fľaši našli sme, no späť do vody hodili sme ho, nech vodníka uplatíme si, bo čo keď niekto z nás do vody spadne. Pod hradom už Šupák so Zuzkou čakali nás, tak spolu večeru sme si spravili a do noci sa bavili.
V nedeľu sa tí dvaja na výpravu do Cerova vybrali, a my zas po hradnom svahu zliezali sme celý deň, nové strieľne objavili v opevnení západnom a kopu črepov tiež. Potom večer zas u ohňa naše telá stretli sa a spolu zabávali sa, kým únava nás neskolila.
Pondelok sviatočný virtuálnou oblievačkou začali sme – to Šupák prázdnou fľašou oblieval, Bacil prútom do vzduchu šibal a po stehne sa plieskal, deva však výkrikmi ozajstnými toto prežívala. Potom hody mali sme, Majka aj tortu ponúkla a v zábave deň celý ubehol nám. Podvečer potom na cestu spiatočnú vybrali sme sa, bo domov už volal.
Brigáda jarná, kedy pršalo nám a aj tak pracovali sme, kus krovia odstránili, zárubňu spravili.
Pokročilý ročný čas už bol, keď s Ugom termín brigády dohodli sme a na ňu sa vybrali. Stalo sa tak v dňoch 23.-25.4. kedy v piatok teplé slnko zohrievalo údy naše, no na sobotu zatiahlo sa a za krky voda nám padala. Povoz svoj už vojvoda dokopy dal a Luciu, Zola a Majku zo Zvolena doviezol. Na mieste už ľudia čakali a tak sa zložili, ohňa urobili a večeru uvarili. V milej zábave pokračovali do hodín nočných, kedy ešte mnoho duší pribudlo k nim.
Sobota veľmi upršaná bola, na nálade nepridala, keď čakali sme na zázrak. Ten však predsa sa konal a o desiatej do práce nastúpiť nám dovolil. Tak s vervou do kosenia severného opevnenia a nádvorí sa D´ady s priateľmi pustil stojom mocným, ostatní zas pri západnom opevnení posekané krovie a stromy odstraňovali od brigády predošlej. Pár odvážnych do zhotovenia zárubne sa pustili a aj ju zhlobili, na miesto osadili – len primurovať ju nemali čím, bo z dediny zas materiál nedodali. Ako vždy…! Tak tam stojí, kým ju dakto nezhodí. Potom do zameriavania horného hradu pustili sme sa, no chladné ruky odohnali nás. Aj tak kopa práce porobila sa, za čo všetkým vďaka veliká patrí. Pri ohni potom zábava prúdila až do rána, placky, puding a iné dobroty putovali v kole. V radoch našich aj nové tváre zjavili sa, zo Šurian na mopede dvaja mládenci k nám sa pridali a s prácou pomohli. Nedelné ráno neisté bolo, no potom vyčasilo sa a po uprataní základne a pobalení sa nás z doliny už slniečko vyprevadilo. Rozpŕchli sme sa, by zas o nejaký čas znova stretli sme sa. Tak už život chodí.
Jednodňová brigáda, kedy meralo sa jadro hradu.
Na výzvu nášho vojvodu nik sa neozval a tak už rozhodnutie padlo, že brigáda v dňoch 21.-23.5. konať sa nebude. V piatok navyše strašná búrka bola, až kusy ľadu z oblohy padali. V sobotu však ozval sa Andrej zo Šurian, že na ceste už je. Tak ctený náš pán s manželkou svojou na kone vsadol a na hrad cválal, by aspoň dáku prácu vykonal. Počasie prialo im a slnkom zalievalo, keď do merania hradu pustili sa v trojici. Vcelku darilo sa im a tak do šera merali. Celé jadro takmer zamerali, už len bastión zostáva. Potešiteľné je, že tráva na nádvoriach už chytá sa. Potom do doliny pobrali sa, kde lúku osadnú ukázali mu a k susedom skočili. Ctená Fazuľka tam totiž bola, tak kus reči hodili, než z doliny odišli. Andrej však na mieste zostal a v základni noc strávil sám, za čo obdiv si zaslúži, bo jednoduché to neni. Nová pohovka v základni pribudla nám – Fazuľkovci nám ju totiž darovali z chaty svojej. Cestou domov prenádherný slnka západ sprevádzal nás.
Kosenie nádvorí a príprava miesta na stavbu pece.
O pár dní 18.-20.6. sme sa znova vyrazili na hrad. Zola sme počkali pri vlaku a zviezli ho. Cestou sme sa zastavili v Dolných Mladoniciach, kde sme pozreli priateľov Roganských. Potom sme sa pobrali do Vrbovku, kde sme mali mať nachystaný krovinorez. Nachystaný nebol – až po hodine zháňania nám ho nakoniec požičali z družstva. Tak sme konečne dorazili pod hrad. Uz sa stmievalo, tak sme sa najedli a zaľahli. Nad ránom som začul hlasy a tak som vykukol z budovy. To akurát došli chalani z Úlian (Andrej a Marek) a postavili si stan.
Ráno nám vyšlo pekne slniečko, tak sme vstali, najedli sa a spojazdnili krovinorez. Pokosil som okolo budovy a ohňa. Potom sme sa vybrali na hrad. S krovinorezom som kosil 1. nádvorie a okolo brány, potom som rozširoval chodník zo západnej strany. Zolo sa pustil mačetou sekať východnú stranu a chalani zase veľké nádvorie. Takto sme pracovali až do podvečerných hodín. Keď už sme mali dosť – veď bolo strašne teplo, tak sme zišli dolu, najedli sa a išli umyť k prameňu. Potom sme sa pustili do kosenie miesta, kde bude stáť piecka na keramiku a nachystali si dáke kamene. Nakoniec nás však zmohla únava.
V nedeľu sme dorobili fotodokumentáciu hradu a poriadili za sebou. Potom sme išli domou.
18.6.2004
Náš milý priateľ Mišo Václavíkom zvaný zo Zvolena, nám z čírej to náklonnosti k nášmu zámeru zariadil od svojho chlebodarcu, firmy Eiben s.r.o. peňažitý dar v hodnote 2000,- korún. Obom im za to patrí naša vďaka veliká až do skonania našich dní.
Minibrigáda s deťmi z tábora a rokovanie s pamiatkármi.
V sobotu 3.7. 2004 po dohode s Jackye sme prišli k ním do tábora a urobili pre staršie deti menšiu brigádu. Spolu sme vykosili priestor 1. bašty a nakosené krovie a burinu sme zhrnuli na kopu. Potom sme pobudli s nimi v tábore a trávili tam pár pekných chvíľ.
V utorok 6.7. sme zase merali cestu do Vrbovku, pretože bolo dohodnuté stretnutie s pamiatkármi. Prišli sme takmer naraz a hneď sa vybrali na hrad, aby sme prerokovali postup prác na tento rok. Prišiel aj nový riaditeľ. Mal úplne iný názor na práce, ako predchádzajúce vedenie a dá sa povedať, že normálnejšie. Uznal, že ten tvar strechy, aký sme navrhovali v Štúdii bol najlepší, a že je škoda, že sa urobila taká nízka strecha. Schválil nám snahu o zobytnenie brány a vytvorenie základne priamo na hrade, dokončenie zastrešenia prístavby a kopu iných dobrých vecí. Konečne veci dostali správny spád. Na práce dostala obec na tento rok 400 000 Sk, čo je doteraz najväčšia suma, akú sme dostali. Uvidíme, čo sa podarí urobiť.
Týždeň na hrade strávený, kde murovať chystali sme sa a suť odstraňovali.
Prvý augustový týždeň 31.7.-7.8.2004 na hrade znova sme sa zišli, aby ruku k dielu priložili sme a dačo porobili. V sobotu sme prišli v zostave: ctení Bacil s Majkou, Bobor z Bobrova a Fero z Popradu. V noci zas ako vždy došli Andrej a Marek. Tak po výdatnom spánku do práce pustili sme sa a zo severnej strany brány suť odpratávať sa pustili. Po vyzbieraní kameňov zeminu odvážali sme a zaklenutie otvoru v múre našli – tak potvrdilo sa nám, že dvere, či strieľňa tam bola – pretože archeológ Mosný tvrdil, že otvor na druhej strane múru, v nike prejazdu, je len po zhnitom dreve a netreba sa tomu venovať. Tak ubehol nám deň a tak sme pracovali aj ďalšie. Bolo veľmi teplo, tak veľmi dobre padlo umytie tiel našich.
V pondelok prišli aj murári a lešenie doviezli. Zložiť sme im ho pomohli a oni pustili sa ho stavať, no tempom strašne pomalým. To lešenie nakoniec tri dni stavali. Murovanie nakoniec nekonalo sa. Tak ďalej suti venovali sme sa. V utorok potom pribudli k nám Lucia so Zolom a v tomto zložení do konca sme boli. V stredu Fero od nás odišiel, aby aj na iných hradoch pomohol. My sme vrstvu po vrstve odstraňovali, až do takej hĺbky dostali sme sa, do akej sme chceli. Ešte aj malý výskum sme stihli a to na múre štítovom kus múru odkryli sme, aby murári videli, čo majú opraviť.
Nuž čas ten ubehol nám rýchlo. Mrzí nás len, že pri murovaní nemôžme byť a nijak ho ovplyvniť, bo murári k tomu vzťah nemajú a skôr sa len flákajú za peniaze ťažké. Snáď sa to zlepší. Dve noci tiež na bráne strávili sme príjemné. Celkom sa teším, keď už bývať tam budeme. V sobotu nakoniec domov sme sa vybrali.
O murovaní na bráne po dva víkendy prevádzané, kosení chodníka a potkanoch, čo žrali nás.
o lete, hneď ako sa dalo, na hrad sme sa vybrali v počte hojnom, by kopu práce porobili sme a radosť svojim srdciam z dobre vykonanej práce dopriali si. Bolo to v dňoch 17.-19.09.2004 , kedy počasie nám prialo a vcelku príjemne bolo. V piatok podvečer spolu na koňoch sme pod hrad prišli – Bacil, Zolo, Majka a Lucia. Bola už tma, tak po večeri k spánku uložili sme sa, no hneď sa na nás vrhli splašené plchy, by o potravu našu obrali nás. Tak tam všetko obhrýzali, až spať sa nedalo a jedlo do bedne zavrieť sme museli. Potom už len zlostne pobehovali a hartusili. Nad ránom, okolo druhej došli chalani z Ulian – Andrej s Marekom a doviedli tiež priateľov svojich – Martina a Igora.
V sobotu ráno povstávali sme a po raňajkách do práce sa pustili. Najprv sme chodník po hrade prekosili, aby chodiť sa po ňom dalo, potom do murovania zárubne sme sa dali. Kým Zolo s ňou sa moril, ja zas jednu niku v stene som rekonštruoval – drevený preklad v nej vymenil a dieru nad ňou zamuroval. Tak ubehol nám deň a pomaly sa aj stmievalo. V doline devy naše večeru nám nachystali, by žalúdky sme si upokojili po celodennej práci. Potom v svornej zábave do večera sme zotrvali, až únava nás zmorila. Avšak tie potvory hlodavé, zase buntošili a po nás skákali – chudáka Andreja do čela uhryzli, až ráno vyzeral, jak keby ho upír či had hrýzol. Podľa stôp tam nechaných páchateľa odhalili sme – to dáke potkany nasťahovali sa nám tam. Iste to na svedomí bude obec mať, bo tak dlho kopu odpadkov tam skladovala a hneď neodviezla…
V nedeľu ešte dačo dorobili sme na bráne, poriadok tiež spravili v doline a kopu odpadu do voza naložili, čo ľudia tam ponechávali. Potom už len chvíľa lúčenia nastala a zas do sveta sme sa rozpŕchli.
Na hrad náš sme sa potom až o tri týždne dostali – presnejšie v dňoch 08.-10.10. kedy už riadna jeseň udrela a počasím chladným nás počastovala. V piatok síce ešte slnko svietilo nám na cestu k hradu, no keď na druhý deň svitlo, už pod mrakom bolo.
V piatok, ako sme tam prišli, hneď na hrad sme vybehli, by vyskúšali sme svoju silu pri vŕtaní dier do dreva. To aby zárubňu sme mohli naveky do steny kotvami uchytiť. Veru na červotočov hrali sme sa zo hodinu a vcelku išlo nám to, no tma nás do doliny vyhnala. Tam už na povale potkany nás vítali a v noci zase pobehovali. Spať sa nám nedalo s vedomím, že iste pohrýzť by nás chceli, by sa nami na zimu vykŕmili. Do rána prežili sme šťastne, tak po raňajkách na hrad vybehli sme, maltu zamiešali a po dovŕtaní otvorov a vrazení kotiev, zárubňu sme zamurovali. To už ale pršať sa pustilo, až mokrý jak myši sme boli. Nad zárubňou klenbu sme dorobili a kus steny nad ňou, ako aj výklenok vedľa dverí. Ten tiež peknú klenbu dostal. Takto usilovne až do zotmenia pracovali sme. Potom ku prameňu umyť sme sa vybrali, lebo maltu aj za ušami sme mali a ako prasce zaprášení boli. Aj večerať sme chceli, no Zolo už maslo svoje nespoznal, jak objedené bolo ohavami hlodavými.
Po noci strávenej v ostražitom napätí z možného potkanieho hryzu radi sme boli, keď nový deň svitol a do práce nás vypudil. Tam zas kus sme porobili, rôzne diery vyplnili a steny vo výklenku spravili. Potom ale aj domov pobrať sme sa museli a tak s hradom rozlúčili sme sa. Na to, že len dvaja pracovali sme – Bacil a Zolo, veľa práce vykonalo sa, za čo česť a sláva isto patrí nám. Hádam potomkovia naši uznanie nám doprajú, keď dielo toto uzrú. Snáď, kým mrazy udrú prvé, už aj strecha nad prístavbou stáť bude a budova táto už nezmokne.
Novinky okolo hradu, vydanie skladačky a návšteva vo Sv. Antone.
Vďaka 2% od ľudí vyzbieraným v mešci našom 54 tisíc zlaťákov zazvonilo, a tak rukávy vyhrnuli sme a skladačku s názvom „Sprievodca po hrade“ sme vydali v počte 5000 výtlačkov. Tak teraz návštevníkom rozdávať na hrade máme čo, snáď spokojní s ňou budú. Náš priateľ D´ady do nej vložku o ochrane prírody vytvoril, už len rozmnožiť ju musíme. Z peňazí zvyšných krovinorez kúpiť skúsime, by účinnejšie hrad kosiť sme mohli.
V posledný októbrový piatok do Sv. Antona vybrali sme sa traja – ctený pán vojvoda s manželkou a Paľo Maliniak, náš dvorný historik, by spoluprácu s kaštieľom nadviazali sme a dáke novinky o panstve získali. Tak informácie vymenili sme za stolom dobovým, organ z hradu obzreli a tiež tri zvony z Čabrade vo zvonici navštívili. Doteraz o nich nevedeli sme a potešilo nás to, že na svete sú. Bližšiemu štúdiu ešte podrobíme ich, nech vieme, kto odliať ich dal a kde. Tiež skladačku nechali sme im tam, aby návštevníkom ponúknuť ju mohli. Žiaľ o skle z doliny nič nedozvedeli sme sa, hoc´ veľmi by sme chceli.
Snaha obce o revíziu rezervácie je, sedenie zvolali a o vyňatie budov v doline sa snažia. Tiež o odpredaji základne sa pokúšajú, i keď vlastníci o tom asi ani nevedia. Spracovať zámer využitia je potrebné a potom uvidí sa, čo bude. No nie všetko páči sa nám, o čo snažia sa a hlavne ako.
Brigáda jesenná, kde dvere osadili sme a ďalšiu zárubeň zhlobili.
Brigády jesennej nadišiel čas, kedy na termíne 5.-7.11. s Ugom dohodli sme sa. Tak v piatok podvečer pod hrad zavítali. Na koči dvere hradné doviezol som a tiež ľudí pár. Tam už kopa národa pri ohni sa hriala – to Ugo s priateľmi a tiež turisti zo školy Andrejovej tam boli. Postupne aj ostatní prichádzali a k zábave sa pridali. Pár ich to aj dosť prehnalo, za čo vynadané dostali. Potkany v noci pokoj nám dali, no aj tak spať sa nedalo, bo furt dakto tam lomozil.
Ráno skoro sme vstali a k ohňu sa ponáhľali údy svoje zohriať, raňajky si spraviť. Po nich na hrad vybehli sme, kde niektorí do kosenia sa pustili, iní zas strechu doskami zakrývali, bo z obce peniaze už došli a strechu tento rok nespravili. Iba čo pomúrnicu a stropnice tam vytiahli – nech lepšie zmoknú a ukradnúť sa dajú. To dosť nahnevalo nás. Potom už aj pracovať začali sme a zárubňu sa pustili upravovať, dvere skracovať, by dala sa miestnosť nad bránou zavrieť. Takmer podarilo sa nám to, no nakoniec museli sme ešte aj na druhý deň ich dorábať. Slnko nám hrialo na hlavy, vietor prefúkal a hlad trápil, no nezľavili sme z tempa a do večera strechu sme zadebnili, nádvorie vykosili a dvere zavesili. Potom už po tme pri ohni zišli sa všetci a v družnej zábave dlhé chvíle strávili.
Nedeľa už chladnejšia bola, keď po raňajkách traja vybehli sme na hrad a dvere dorobili, nech zamknúť sa dajú a ešte zárubňu v dverách dolných zhlobili. Potom už pobalili sme veci, kopu odpadkov naložili a preč z doliny odviezli. Všetkým tým, čo tam boli a ruku k dielu priložili, vrelá vďaka patrí, veď vec dobrú spravili.
Zakrývanie strechy a záľaha snehu, čo prepadla nás.
Dva týždne prešli a my sme zas kroky svoje k hradu smerovali, aby sme dvaja – Zolo a Bacil, strechu provizórne zakryli. Práca tá nakoniec na nás zostala, lebo z dediny ju nespravili aj keď mali. Tak skoro ráno v sobotu z domu vyrážame, ostré slnko do očí nás kľaje, až tak, že z cesty som takmer zišiel. Na hrade zima nás vítala a tiež porozhadzované térové papiere, ktorými robotníci zakryli pomúrnice. No len ich tam položili, čo pri tých vetroch v posledných dňoch vejúcich iste nestačilo a takto to dopadlo. Drevo odkryté a papier potrhaný, na tento účel nepoužiteľný.
Horko ťažko materiál sme na hrad na pleciach vyvláčili. Potom v debnení strechy dvierka si urobili a pustili sa strechu pokrývať. Papier asfaltový tak tvrdý bol od mrazu, až lámal sa, no ako tak podarilo sa nám to položiť. No potom vietor začal fúkať a aj snehu nakydalo veľa. Našťastie posledné dva pásy položili sme a dolu utekali, či skôr kĺzali… Z doliny horko ťažko sme vyšli a po ceste do Zvolena sa šmýkali. A cestou na Vígľaš ešte horšie to bolo, takmer už nedošiel som domov tak šmýkalo sa a cesta snehom zapadla.
Strechu ale v suchu máme, konečne, veď už najvyšší čas bol. Už len okná osadiť a stropy s podlahami spraviť a bývať by sa tam dalo. Len ľúto nám je, že domácim na ničom nezáleží, žiadneho vzťahu k robote nemajú. Ťažko je nám tak existovať.
