História
Hrad Čabraď predstavuje neobyčajne prekrásne spojenie prírodných krás a umu našich predkov. Umiestnený v ničím nerušenom prírodnom prostredí, bez rušivých moderných prvkov je perlov okolitej krajiny. Stavitelia dômyselne situovali hrad na mieste, ktoré riečka Litava obteká z troch strán.
Historici a archeológovia na základe najnovších výskumov spájajú s počiatkami hradu Čabraď dva hrady, pre ktoré pramene používali sčasti rovnaké názvy. Počiatky prvého hradu vybudovaného nad brehom riečky Litavy sú spojené s rodom Hunt-Poznanovcov.
Pramene zo staršieho obdobia sú veľmi medzerovité. Vieme však, že rozsiahle majetky rodu ležali najmä v severnej časti Hontianskeho komitátu. Z roku 1245 pochádza zmienka o zemi Lamperta, syna Stojslava ležiacej východne od vrchu Sitno. Nemožno vylúčiť, že uvedený Lampert patril k členom rodu Hunt-Poznanovcov. V roku 1266 totiž nachádzame medzi vlastníkmi majetkov v okolí Svätého Antona početné príbuzenstvo Hunt-Poznanovcov. Pri vymedzovaní sporných hraníc vtedy vystupuje aj Dezider, syn Hunta a ďalej Derž a Demeter, vnuci Lamperta. Spomínaní šľachtici boli blízki príbuzní. Svedčia o tom aj opakujúce sa typické rodové mená. Meno Derž možno pritom považovať za domácu podobu mena Dezider. Medzi príbuznými dochádzalo k sporom o majetky. Podľa mladších prameňov sa medzi nimi nachádzal aj hrad.
Z listiny vydanej 16. augusta 1276 kráľom Ladislavom IV. sa dozvedáme, že hrad Huntovho syna Derža staršieho volaný Hrádok (Haradnak) pri rieke Litava obsadili Derž mladší a Demeter, synovia Hunta, vnuci Lamperta. Neľudsky väznili manželku a deti Derža st., ukradli mu majetok, ako aj veci príbuzných a okolitých šľachticov uschované na hrade. Spôsobili mu škodu 3000 hrivien. Deržovi st. odcudzili aj listiny vzťahujúce sa na jeho majetky, zvlášť na kostol sv. Antona. Derž ml. a Demeter hrad nevrátili ani po príkaze kráľa a veľmožov. Panovník im preto odňal všetky majetky a prisúdil ich poškodenému Deržovi st. Rázne rozhodnutie sa však nikdy neuskutočnilo. V roku 1282 pri vymedzovaní hraníc chotára Plášťoviec vystupuje cesta, ktorá vedie od hradu Derža a Demetera. Podľa polohy išlo o cestu smerujúcu k obsadenému hradu. V roku 1285 si bratia Derž ml. a Demeter rozdelili majetky. Deržovi pripadol hrad Litava, iným menom Hrádok (castrum Lytua, Haradnuk alio nomine). Hradné panstvo tvorilo podhradie a ďalších 15 obcí. Na prvých miestach medzi nimi nachádzame dve dediny Čabraď (Chabrad). Išlo už o zaužívané označenie, hoci sa ešte nevzťahovalo na hrad. Okrem názvu Hrádok sa už objavuje i meno hradu Litava, odvodené od rieky, nad ktorou hrad stál. Toto pomenovanie prevládlo a stretávame sa sním aj v nasledujúcich prameňoch.
O vzťahoch medzi rodinou Derža st. a jeho príbuznými, ktorí ho pripravili o hrad hovorí listina z roku 1307. Mikuláš syn Dezidera z Túroviec vtedy predal svoj majetok ležiaci na západnom okraji Hontianskej stolice. O tomto majetku bolo uvedené, že Mikuláš ho získal výmenou za hrad Litavu od Huntových synov Dezidera a Demetera. Vieme, že Derž s Demeterom hrad Litavu nezískali výmenou, ale násilím. Zdá sa však, že príbuzných po čase odškodnili a za stratený hrad im dali náhradu. Vlastníci hradu sa po predchádzajúcich sporoch stretli s mimoriadne silným protivníkom. Bol ním Matúš Čák z Trenčína, ktorý si zaberaním šľachtických, cirkevných aj kráľovských majetkov vytváral vlastnú dŕžavu. V roku 1318 protestoval pred kapitulou v Ostrihome magister Tomáš, syn vtedy už nebohého Derža ml. proti Matúšovi Čákovi. Ten sa násilím zmocnil jeho hradu Litava a obsadil mu aj všetky majetky. Po Matúšovej smrti v roku 1321 zrejme Hunt-Poznanovci žiadali panovníka o navrátenie hradu. Kráľ Karol Róbert však v tomto období príliš nebral do úvahy nároky šľachty na staré majetky, zvlášť po skúsenostiach s rodmi, ktoré nerešpektovali autoritu kráľa.
Novými majiteľmi hradu a priľahlého panstva sa stali Peter a Leukuš, synovia Vavrinca, s ktorými v roku 1335 panovník vymenil Litavu za ich hrad Dobra Kuča (v Krišskej stolici). Už v roku 1342 im kráľ celé panstvo odňal kvôli násiliu, ktorého sa dopúšťali v Hontianskej stolici. Listina menuje aj niektoré prípady. Leukuš napadol a ťažko poranil bzovíckeho prepošta Michala. Peter zas surovým spôsobom zavraždil istú urodzenú ženu. Medzi majetkami, ktoré šľachticom kráľ odobral vtedy nachádzame hrad Litavu, ako aj pustý hrad podobne nazývaný Litava (castrum ipsorum Lytua vocatum, cum alio castro, similiter Lytua desolato). K hradu patrilo 25 majetkov, ako aj mýta, ktoré sa zvykli vyberať vo Svätom Antone, Senohrade, Vrbovku, Domanikoch, v Čabradi a pod hradom Litava. Uvádzaný pustý hrad Litava terénne výskumy zaraďujú do polohy Pustý hrad východne od hradu Čabraď. Pred rokom 1342 končia dejiny staršieho hradu Litava, nazývaného aj Hrádok. Stavba bola pravdepodobne poškodená počas bojov a následne opustená.
V blízkosti spustnutého hradu Litava bol vybudovaný nový hrad Litava, od neskorého stredoveku označovaný aj ako Čabraď. Jeho počiatky siahajú pred rok 1342. Zdá sa, že okrem názvu prevzal aj funkcie predchádzajúceho hradu a stal sa novým sídlom panstva. Nakoľko kráľ Karol Róbert hrad Litavu v roku 1342 vtedajším vlastníkom odňal, hrad aj panstvo sa zaradili pod kráľovskú správu. Na začiatku vlády Žigmunda Luxemburského hrad často menil majiteľov. Uhorská kráľovná Mária ešte v predchádzajúcich rokoch dala hrad Litavu za 3000 zlatých do zálohu magistrovi Frankovi zo Sečian. V roku 1387 však kráľ Žigmund hrad Frankovi odobral a ako náhradu mu udelil hrad Šášov v Tekovskej stolici. V roku 1390 daroval Žigmund hrad Litavu svojmu dvoranovi Leustachovi z Jelšavy. Ten ho vzápätí vymenil s Jánom z Pásztó (v Hevešskej stolici) a Ladislavom Kakašom za hrad Sivý Kameň ležiaci na Hornej Nitre. Počas deľby majetku v roku 1394 pripadol hrad Ladislavovi. Od tohto obdobia sa stali jedinými majiteľmi hradu Litava členovia rodu Kakašovcov, pôvodom z obce Kaza v Boršodskej stolici. Okrem názvu Litava používajú pramene v roku 1394 aj označenie hradu Pustá Litava (Puztalithwa). Nakoľko listiny už spomínajú len jeden hrad a so spojením Pustá Litava sa stretávame i neskôr, uvažovať možno o prenesení názvu staršieho opusteného hradu Hrádok-Litava na novší hrad Litava-Čabraď. Prívlastok pustý mohol zároveň opisovať aj stav, v akom sa hrad po častom striedaní majiteľov nachádzal.
V roku 1415 kráľ Žigmund potvrdil vlastnícke práva rodu novým darovaním majetkov Júliusovi (zvanému Ďula) a Lorandovi, synom Ladislava Kakaša. K Pustej Litave okrem viacerých dedín v tom čase patrili aj mýta vo Svätom Antone a Medovarciach. V roku 1457 Juraj a Detrik, synovia Ďulu, protestovali proti krajinskému sudcovi Ladislavovi z Pavloviec, ktorý získal do súkromného vlastníctva majetky Devičie, Prenčov, Beluj, Lehôtku, Teplicu, Žibritov a Medovarce. Tvrdili pritom, že spomínané majetky im daroval ešte uhorský kráľ Albrecht (1438 – 1439). V čase bojov o nástupníctvo na uhorský trón sa stal predmetom zápasov aj hrad so širším okolím. Strategický význam vďaka polohe pri diaľkovej ceste nadobúdala najmä Krupina, kde bol Juraj Kakaš v roku 1446 kapitánom. Mesto určitý čas ovládal i Ján Jiskra, pričom jeho vojsko tu vybudovalo opevnenie. Podobnú situáciu možno predpokladať i v prípade hradu Litava. S prítomnosťou jiskrovcov zrejme súvisí poloha s príznačným názvom Táborisko, položená na hrebeni južne od hradu. Zistené archeologické nálezy pochádzajú z prvej polovice 15. storočia. Pramene poskytujú len skromné údaje o uplynulých vojnových udalostiach. Zmenené pomery naznačuje aj nový názov hradu. Okrem zaužívaného pomenovania Litava sa rozšíril názov Čabraď, pod ktorým hrad poznáme dodnes. Spája sa s ním stručná zmienka o dávnejšom obliehaní hradu. V roku 1469 sa počas sporu medzi zemanmi v Nitrianskej stolici dozvedáme, že z obce Streda bol odcudzený majetok v čase, keď kráľ uskutočnil výpravu proti hradu Čabraď (castellum Chabrad). K obliehaniu hradu, ktorý bol azda v rukách jiskrovcov mohlo dôjsť v októbri 1461. Z tohto obdobia sa totiž zachovali listiny vydané uhorským kráľom Matejom Korvínom vo vojenskom tábore pod hradom Litava (in descensu nostro exercituali sub fortalicio Lythwa).
Od začiatku 60. rokov sa majetky v okolí hradu postupne dostávali do držby Horvátovcov, pôvodom z Vrbazu v Bosne. Upevňovanie pozícií nového feudálneho rodu znepokojovalo Kakašovcov, dovtedajších majiteľov hradu označovaného už striedavo Litava aj Čabraď. V roku 1463 predal krajinský sudca Ladislav z Pavloviec svoje majetky za 2000 zlatých Damiánovi Horvátovi, v tom čase kapitánovi hradu Višegrád. Juraj a Detrik Kakaš vzápätí proti predaju protestovali pred kráľom. Horvátovci naďalej rozširovali svoje majetky a získali napokon aj hrad. V roku 1469 kráľ Matej nariadil konventu v Šahách, aby voviedol Damiána Horváta do vlastníctva hradu a priľahlého panstva. Po Damiánovej smrti si v roku 1476 panstvo rozdelili jeho brat Peter Horvát a vdova Fružina (Eufrozína). Pri tej príležitosti vznikol opis hradu. Stavba podľa neho vyzerala nasledovne: v hradnej veži boli dve veľké izby, dve komory a dve pivnice. Na hrade sa nachádzala aj studňa, dom farára, kuchyňa, sklad múky, potravín a sýpka. Zásoby tvorilo 24 pôltov slaniny. V štyroch baštách sa nachádzali pekáreň, zbrojnica, kováčska vyhňa a stajňa. Výzbroj na hrade pozostávala zo 74 strelných zbraní (pušky a ručnice), 38 veľkých a malých štítov, ako aj z brnenia a pancierov. Pod hradom stál majer a včelíny. Panstvo v roku 1476 tvorilo 26 obcí s usadlosťami rozdelenými na polovicu.
Nakoľko bratia Horvátovci po sebe nezanechali mužských potomkov, nárok na majetky si robili ich dcéry so svojimi manželmi. V roku 1500 sa pred kráľom Vladislavom II. sťažovali dcéry Petra Horváta Alžbeta, Dorota a Žofia na svojich príbuzných, ktorí im odmietali vydať podiely z hradných majetkov nebohého otca. Medzi spoluvlastníkmi vznikali zároveň spory o spravovanie majetkov. Majitelia panstva preto roku 1501 uzavreli dohodu o vymenovaní čabraďského kastelána. V roku 1511 vtedajší vlastník hradu Urban Fánči predal Čabraď s celým panstvom za 1000 zlatých ostrihomskému arcibiskupovi Tomášovi Bakócovi. Bakócov tajomník Lazarus vyhotovil v roku 1513 mapu Uhorska, vydanú tlačou roku 1528. Nachádza sa na nej najstaršie vyobrazenie hradu s popisom Litwa. Stavebnú činnosť počas držby Tomáša Bakóca dokladal nápis na severovýchodnej bašte, vybudovanej v roku 1520. Majiteľmi hradu sa podľa závetu arcibiskupa stali jeho príbuzní Erdődiovci. Počas ich prítomnosti dochádzalo k početným sporom s Banskou Štiavnicou a najmä Krupinou. Roztržky vyvolané zemepánmi vznikali kvôli neoprávnenému vyberaniu mýta a porušovaniu chotárnych hraníc. Hradné panstvo, veno Kláry Erdődiovej pripadlo Petrovi Pálfimu, ktorý pokračoval v šarvátkach s Krupinou. V roku 1547 hrad obsadil zlopovestný Melchior Balaša. Jeho počínanie bolo súčasťou feudálnej anarchie (svojvoľné konanie šľachty), ktorá sa v Hontianskej stolici rozšírila v pomoháčskom období. Čabraď získal Peter Pálfi späť až o dva roky. Hrad spolu s ďalšími pevnosťami od lúpežných rytierov vydobyl veliteľ kráľovského vojska Mikuláš Salm. Ozvenou týchto udalostí je Píseň o zámku Muránském z roku 1549:
Neb se zajisté žaden nezkryje,
na koho koli Pán Búh svou moc pošle,
na Hrušov, Sitnu i na Levice,
Čabrag zámek i Muráň má král v své moci.
Z roku 1549 pochádza súpis, ktorý spomína až 34 majetkov patriacich pod Čabraď. Nachádzali sa medzi nimi i sídla v Tekovskej a Ostrihomskej stolici. O narastajúcom osmanskom tlaku svedčí skutočnosť, že v južných oblastiach už 17 majetkov podliehalo aj Turkom. Povinnosti poddaných boli rôzne podľa podmienok v chotároch a zamestnania obyvateľov. Na hrad zvyčajne odvádzali deviatok z obilia, časť z dochovanej hydiny a peňažné dávky. K ďalším príjmom panstva patril nájom mlynov a vyberanie mýta. Poddaní boli povinní vykonávať niekoľko dní poľných prác (orba, žatva a kosenie). Severnejšie položené obce dodávali na hrad aj drevo. Svedectvom o postavení poddanského obyvateľstva v tomto nepokojnom období je list datovaný 1. októbra 1551. Poddaní z Čabraďského panstva sa v ňom panovníkovi sťažujú na porušovanie ich slobôd, vykonávanie ťažkých prác a odvádzanie vysokých dávok, ktoré od nich vyžaduje správca hradu Ján Krušič. Prosia preto kráľa Ferdinanda I. o zjednanie nápravy, inak budú musieť zo svojich usadlostí ujsť.
Inventár z roku 1557 uvádza na Čabradi delo, vojenské náčinie, strelivo a súpravu nástrojov. Zásobu potravín tvorila pšenica, raž a ovos. Ďalšie zásoby obilia sa nachádzali v obciach patriacich ku hradu. V sudoch boli uskladnené víno a ocot. Medzi chovanými zvieratami prameň spomína svine, husi, holuby, pávy a sliepky. Na hrade sa nachádzali aj zásoby múky, kamennej soli a nasolenej kapusty. Ďalší majetok tvorili zásoby šindľa, mlyn a majer. Náradie kováča tvorili kliešte, nákova a mech. Dokladom o rozvinutej stavebnej činnosti je opis a ohodnotenie stavieb, ktoré nechal postaviť na hradoch Čabraď a Sitno v roku 1561 kapitán Ján Krušič. Na práce na Čabradi mali dozerať traja majstri z Banskej Štiavnice: kamenár Wolfgang s murármi Jakubom a Petrom. Súčasťou prestavby bolo vybudovanie novej bašty, zvýšenie veže a úprava pivnice. Obranu malo posilniť prehĺbenie a rozšírenie priekopy pred bránou. Krušič nariadil na stavbe pracovať svojim aj tureckým poddaným. Zaviazal sa zároveň poskytnúť na stavbu železo, drevo, šindeľ, klince a zaplatiť ďalšie náležitosti. Výdavky vynaložené na prestavbu predstavovali spolu 5345 zlatých a 9 denárov. Záznam z porady zástupcov banských miest a kráľovského vojska v Banskej Štiavnici roku 1564 uvádza, že stráž vystríhajúca pred príchodom Turkov mala byť umiestnená aj na akomsi vrchu pri Čabradi. Hrad vďaka posilnenej obrane a ďalšej modernizácii opevnenia s pomocou talianskych staviteľov v nasledujúcom období odolal náporu tureckých vojsk.
Po smrti Jána Krušiča sa jeho vdova Katarína Pálfiová vydala za neskoršieho uhorského palatína Štefana Ilešháziho, ktorý sa roku 1582 stal novým majiteľom panstiev Čabrade aj Sitna. Trvalejšia zmena vo vlastníckych vzťahoch nastala v roku 1622. Kráľ Ferdinand II. dal vtedy súhlas, aby obidve panstvá od vtedajšej majiteľky Barbory Balašovej odkúpil za 23 000 zlatých novozámocký podkapitán Peter Kohári. Nový majiteľ sa nezmieril s tureckou prítomnosťou na Čabraďskom panstve. Bránil Turkom vo výbere daní a postihoval obce, ktoré sa im podriadili. V rokoch 1629 – 1632 sa tak opakovane dostal do konfliktu s osmanskými miestodržiteľmi sídliacimi v Ostrihome. Hrady a panstvá zdedil Petrov syn Štefan Kohári. V roku 1654 ich tvorilo 18 majetkov v Hontianskej a sčasti aj v Novohradskej stolici. Z hľadiska obrany patrili k významnejším majetkom Svätý Anton a Žibritov, kde stáli murované opevnenia. Vo Svätom Antone a v Slatine sa vyberalo mýto. Štefana Koháriho poznáme z protitureckých bojov ako kapitána hradov Fiľakovo a Sečany. Jeho život ukončili zranenia utŕžené 19. júla 1664 v bitke pri Leviciach. Príbuzní ho pochovali na hrade Čabraď. Neskôr telo previezli do rodovej hrobky v Hronskom Beňadiku.
Počas vojen a nepokojov často trpeli poddanské obce, ktoré mali na rozdiel od hradov len obmedzené prostriedky na obranu. V rokoch 1670 a 1676 preto kráľ Leopold I. na žiadosť Štefana Koháriho mladšieho zobral pod ochranu pred rabujúcimi vojskami poddaných z obcí Čabraďského a Sitnianskeho panstva. O stavebnom ruchu na Čabradi hovorí list, ktorým sa v roku 1676 obrátil hradný správca František Matiašovský na richtára Banskej Bystrice. Murársky majster Juraj Fric sa predtým zaviazal, že na hrade vymuruje baštu. Poslal tam však troch tovarišov, ktorí pri práci zaháľali. Správca hradu preto žiadal banskobystrického richtára, aby na Čabraď poslal aj spomínaného majstra dohliadajúceho na stavebné práce. Zásluhy a vernosť rodu ocenil v roku 1685 panovník udelením dedičného grófskeho titulu hontianskemu županovi Wolfgangovi (Farkašovi) Kohárimu a jeho bratom. Počas stavovských povstaní Čabraď opakovane obsadzovali povstalci. Naposledy ho ovládlo vojsko Františka Rákociho. Koháriovci tak mohli hrad získať až v roku 1709, po potlačení povstania.
Po upokojení pomerov hrad postupne strácal svoju pôvodnú úlohu. V rokoch 1744 – 1755 dal Ondrej Kohári postaviť vo Svätom Antone moderný kaštieľ, kam preniesol aj správu rodových majetkov. Význam nového sídla podporilo v roku 1757 udelené právo usporadúvať vo Svätom Antone pravidelné jarmoky. Koháriovci od tohto obdobia využívali hrad len ako letné sídlo. Azda v tom období dali do svätoantonského kaštieľa previezť z Čabrade hodnotnejší majetok. Jeho súčasťou je aj zachovaný stredoveký zvon. Vojenský opis z roku 1782 charakterizuje Čabraď ako veľký, starý a pevný hrad na vysokom brale pod ktorým sa v doline nachádza niekoľko drevených domov. Rieka Litava vytvára hlbokú dolinu porastenú lesom. Má kamenisté dno a plytké brehy. Pri silných dažďoch zaplavuje celú dolinu. Pri suchom počasí je rieka všade priechodná. Lúky v okolí hradu sú suché. Cesty v okolí sú však zlé. O miestnom hospodárení hovorí údaj z roku 1786, ktorý vyzdvihuje rozvinutý chov dobytka pod hradom.
Hrad náročný na údržbu dal nakoniec František Kohári v roku 1812 podpáliť. Nakoľko zomrel bez mužských potomkov, v tomto období končí aj spojenie Koháriovcov s dejinami Čabrade. Majiteľom panstva sa prostredníctvom sobáša s dcérou Františka Koháriho Máriou Antóniou stal knieža Ferdinand Coburg. Aj po znefunkčnení hradu tvorilo Čabraďské panstvo jednotný celok, riadený zemepanským správcom. Čulý hospodársky život opisuje podrobný urbár z roku 1830. Popri sedliakoch tvorili značný podiel obyvateľstva želiari (poddaní nevlastniaci pôdu). Na majetkoch panstva sa nachádzali aj krčmy, jatky, mlyny, píly, vápenka, skláreň a tehelňa. V Čabraďskom Vrbovku slúžil pre panských zamestnancov útulok s kuchyňou a dvoma izbami. Okrem majera pri hrade Čabraď bolo na všetkých majetkoch panstva rozšírené pestovanie viniča. Podľa prameňa mali dobrú akosť vína zo Slatiny a Vinice. Na ostatných miestach sa dorábalo víno priemernej, alebo slabšej úrovne. Hrad napriek zničujúcemu požiaru ani po niekoľkých desaťročiach úplne nespustol. Kresby zo záveru 19. storočia ešte zobrazujú na nádvorí pri vstupnej bráne zastrešenú sýpku.
Hrad však už potom upadol na dlhé roky do zabudnutia. Život v dedine pod hradom utíchol, poslední obyvatelia sa odsťahovali, v doline sa rozhostilo ticho.
Pre hrad však svitla nová nádej. V polovici 90. rokov 20.stor. prebehla konzervácia prvého nádvoria spolu so zisťovacím archeologickým výskumom. V roku 2000 vzniklo občianske združenie pre záchranu hradu – Združenie Rondel, ktoré v spolupráci s obcou Čabradský Vrbovok postupne čistí hrad od náletovej vegetácie, zameriava hradné objekty, propaguje hrad pre verejnosť a znovuoživuje zabudnuté remeslá. V roku 2002 sa zakonzervovala a zastrešila II. brána a pracuje sa na ďalších projektoch. Snáď sa tak podarí zachrániť hrad pre ďalšie pokolenia.
Veríme, že sa spoločným úsilím podarí poodhaliť tajomstvá hradu a svojou prácou prispejeme k poznaniu časti našej bohatej histórie. K bližšiemu poznaniu oboch hradov, starej i novej Litavy, by dopomohol aj archeologický výskum. Budeme sa snažiť, aby sa rozbehol a priniesol nám bohatstvo poznania. Veľmi radi sa s týmto poznaním potom podelíme aj s Vami…
Spracoval: Pavol Maliniak